"Nikto ma neupozornil na to, že mi hrozí závislosť."
"Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete." (porov. Mt 24,42n.)
Vzdialená príprava
Začalo to niekedy pred rokom 2007. Vtedy som sa prvý raz dozvedel o "Camino de Compostela". Už ani neviem čo to presne bolo, ale viem, že to vo mne zanechalo silnú stopu. Tá sa prejavila aj v tom, že som po dve letá vykročil na slovenské cesty s našimi bratmi a dva krát sme putovali na mariánske pútnické miesta. Jedno boli Staré Hory a druhé Levoča. Plánovaný Šaštín zatiaľ nevyšiel.
No v roku 2009, keď som bol 27. júna vysvätený na kňaza som si dal osobný sľub. Ak mi Pán dá milosť dožiť sa 10. výročia kňazstva, tak pôjdem na Camino. Počas nasledujúcich rokov tomu nič nenasvedčovalo. Žiadna viacdňová púť nebola realizovaná. Dokonca pri jednodňovkách som mal pocit, že ísť viac ako 25 km denne a to ešte niekoľko dní je pre mňa nereálne. Prišla diéta, prišli problémy s telom a tak sa akoby sľub pomaly stával utópiou.
Prišiel však rok 2018 a veci sa začali riadne diať. Jedna za druhou prinášala čoraz väčšiu túžbu zrealizovať sen a sľub. O to viac, že moja vďačnosť za kňazstvo rástla a aj dôvodov na pokánie. Na jeseň som požiadal predstavených o možnosť ísť na 30 dní putovať. Po schválení som si to rozplánoval tak, aby som to stihol. Viacerí sprievodcovia uvádzajú Saint Jean Pied de Port - Compostela na viac ako 30 etáp. Kamaráti, ktorí už boli Camino mi vraveli, že sa to dá aj za 25 dní. Tak som začal dôverovať tomu, že to za 30 dní musím pomaly prekráčať.
Schválenie prišlo a s ním sa začali diať aj iné veci. Môj známy Daniel, ktorý prešiel Camino viac krát, mi dal zopár dobrých informácii. Bez nich neodporúčam začať cestu. Do toho prišla aj priazeň Pána cez ďalších mojich známych Moniku a Paliho, ktorí mi prispeli na letenku a topánky. Potom aj nákup potrebných veci išiel neplánovane lepšie akoby som si to sám naplánoval. A to aj za veľmi dostupné ceny.
Termín bol načasovaný, povedal by som, priamo nebeským Otcom. Lepší termín si ani neviem predstaviť, pretože aj jednotlivé dni putovania zapadali ako veľká mozaika. I drobný nácvik dlhšieho putovania, ktorý som zrealizoval počas jediného dňa - mojich narodenín. Viac som nestihol. O to skôr, že ešte pred odchodom sme mali Turičnú víkendovku, ktorá si vyžadovala dosť času. Predodchodové dní boli okorenené bolesťou zubov, ktorá sa objavila v sobotu. (Ale i tak verím, že všetko išlo po masle.)
11. jún 2019, pondelok
Vstávam skoro ráno. Povedal by som, že veľmi skoro. Je pred 5:00. O chvíľu pôjdem autom do Bratislavy. Ráno si dávam raňajky. Ako som po stojačky jedol dostal som vnuknutie otvoriť knihu. Neviem prečo. Nezvykol som to robiť. Jednoducho bola položená v jedálni. Otvoril som ju - bez toho, žeby som niečo hľadal a čítal som:
"Život s Bohom je
neobyčajné dobrodružstvo. Ježiš ma vyzýva: Bdej! a svet okolo mňa mu hovorí:
Užívaj si! Podobenstvo o dvoch sluhoch mi naznačuje, že vytrvať na jeho ceste
so všetkými každodennými ťažkosťami a pokušeniami naozaj nie je ľahké. Ľahko sa
môže premôcť únava z vlastného snaženia, bezmocnosť a často aj rezignácia, keď
výsledky môjho úsilia nie sú dostatočné v porovnaní s mojimi očakávaniami. Svet
je upriamený na dočasné úspechy a chvíľkové pôžitky, Ježiš hovorí, že mám byť
neustále bdelým a žiť tak, akoby deň, ktorý prežívam, bol tým posledným. Ak sa
nechám viesť Božím Duchom, výsledky na seba nedajú dlho čakať! Ježiš konal veľa
znamení a zázrakov a sľúbil, že ak budem mať vieru ako horčičné zrnko, dokážem
oveľa väčšie veci, Stanem sa sluhom, ktorý s radosťou a vytrvalo sprostredkuje blížnym
Božiu lásku a dobrotu alebo sa budem točiť iba okolo svojho "ja" "ja"
"ja"? (Každý deň s Božím Slovom II., r. 2014, s. 244, BENS)
Toto zamyslenie bolo z 27. augusta 2014. A verím, že nebolo otvorené náhodne tak, ako nebolo náhodné to, že som si túto stranu odfotil a dodatočne sa dopátral z ktorej knihy je. A tak pasuje to, čo je v tom zamyslení na to, čo všetko ma čakalo a čo všetko chcem spomenúť.
Po ceste do Bratislavy som sa vybral k zubárke, ktorá mi riadne rozvŕtala zub, ktorý bolo treba vyčistiť a preliečiť. Keď som jej povedal, že ma čaká dnes let a 30 dní putovanie po slnečnom a horúcom Španielsku veľmi nebola nadšená. Ani ja. Ale zveril som to Pánovi. Nechcel som zrušiť púť i keď pokušenie bolo silné. Bolesť bola veľkým inšpirátorom zmeny môjho života - zo záverom zostať doma. Ale cesta lákala viac.
U bratov v Bratislave som slávil sv. omšu a dal si jednoduchý obed. Po dvanástej hodine som sa autobusom presunul do Viedne. Z Viedne som letel do Lyonu. Aby nebolo pre dnešok málo problémov, tak sa pridal ďalší. Let nám meškal. Keďže som mal v Lyone na prestup 1,5 hodiny a nevedel som ako to letisko vyzerá nepridávalo mi to k pokoju. Odleteli sme. Ešte skôr som si stihol pozrieť na internete mapu letiska. Nič potešujúce. Je dosť priestranné a keďže som z Lyonu letel do Biarritz musel som prejsť do iného termínálu. Paráda. Mal som na to 30 minút do odletu. Ak ste niekedy leteli viete čo znamená vyjsť z "DUTY FREE" a potom do nej znovu vojsť, prejsť znovu kontrolou batožiny a prísť do lietadla pred jeho odletom, pretože "Gate" sa zatvára niekoľko minúť pred odletom. Ja som predtým letel viac krát, takže som už vo svojej hlave riešil ako sa dostanem z Lyonu do Saint Jean Pied de Port, pretože som prestal veriť, že to stihnem. Ale aj tak som po letiskovej hale behal v habite ako splašený kôň. Nevedel som totiž ako sa mám dostať do druhého terminálu. Po pár minútach som našiel letiskový personál a "Informácie" kde som sa dozvedel, že môj terminál je peši 10 minút ďalej. Čoooooo, žeeeeee? Veď mne to o chvíľku letí.
Akože neviem čo si mysleli bezpečnostné zložky keď na svojich kamerách videli bradatého človeka, v hnedej sutane a s batohom na chrbte, ako letí cez jeden terminál, potom vonku a vbieha do ďalšieho. V rade na kontrolu sa predbieha a svoj batoh nestihol ani vyložiť, len ho poslal cez skener a hneď utekal ďalej. Áno, to som bol ja. Čoskoro sa dozvedeli aj moje meno. Ako som vošiel do dlhej chodby "môjho" terminálu som videl, že "gate" je na samom konci. Ako som bežal zrazu počujem s rozhlasu moje meno: .... prosím dostavte sa na GATE k nástupu do lietadla. Moje nervy. Začal som rozhadzovať rukami na letušku, ktorá ma videla ako "letím", že to som ja. Počkali. Vďaka Bohu. Celý spotený som sadol do lietadla a hneď sa zatvorili dvere a išli sme do pohybu. Ja konečne do "kresla".
Tešil som sa do Biarritz. Bol som už riadne unavený. Ráno skoré vstávanie, celý deň bez poriadneho jedla, keďže ma bolel zub. A nevybavené ubytovanie na prvú noc. Spoliehal som sa na letisko, že si pospím aspoň trochu v hale. A prišlo nové prekvapenie. Ako sme prileteli som sa ocitol v malej hale. Bolo už asi 21:45. Všetko bolo pozatvárané. Fungovalo iba info. Tak som sa odvážil ísť spýtať, ako to bude cez noc, pretože celá hala bola prázdna. Odpoveď znela nepotešujúco: "O 23.00 zatvárame." Uf, to som nečakal. Ale keďže už vidím, že je to malé lokálne (síce medzištátne) letisko tak to celkom chápem. Ale stál som doslova a do písmena pred novou výzvou.
Letiská sú stavané na okraji miest. A ja som sa potreboval dostať na železničnú stanicu, ktorá bola vo vedľajšom meste Bayonne. Podľa navigácie to je asi 6,5 km. Aby to nebolo málo, začalo sa stmievať. Áno na západnom pobreží až v tomto čase. A okrem toho prichádzal vietor, ktorý niesol zo sebou dážď. A vo mne dilema. Nájsť si pri letisku penzión a ubytovať sa do rána a skoro ráno ísť mestskou dopravou na železničnú stanicu, alebo ísť do mesta?
Zvolil som si cestu. Nepršalo silno, tak som si myslel, že prejdem bližšie k stanici a tam si niečo nájdem kde sa zložím. Ako som tak išiel prišiel dážď. Nie silný ale hustý. Našťastie som bol vybavený do každého počasia. Ako som tak šiel uvidel som reklamu na McDonald. Potešilo ma to. Predstava o tom ako si dávam horúci čaj, hranolky a možno aj suché miesto ma pohnali dopredu. Ako som prichádzal k reštaurácii bol som čoraz pokojnejší. Teplo, sucho a možno aj "strecha nad hlavou". Realita bola iná. Hranolky mali, aj čaj bol, aj strecha, ale tá sa zatvárala o 00:00. Mal som znovu "smolu". Ale aspoň som prečkal dážď. Medzi tým som cez okno sledoval ako je to s terasou. I na nej pršalo. Tak som dojedol hranolky, vypil čaj, dobil telefón a šiel som k železničnej stanici. Cestou som už nepozeral po penziónoch. Bolo mi ľúto dať viac ako 20 či 30 euro za pár hodín tepla. Aj tak som potreboval byť na železničnej stanici o 7:00. Tak som pozoroval aspoň nejaké prístrešky, alebo niečo, kde by som sa mohol zložiť. Prešiel som ľudoprázdnym mestom, už len mrholilo.
Takto som prišiel až k železničnej stanici. Samozrejme, že bola zatvorená. To som sa síce dočítal cez web, ale nechcel som tomu "veriť". V jej okolí toho veľa na sedenie nebolo. Teda aspoň nie na suchom mieste. Pred dverami dom našiel na zemi jedného človeka v spacáku. Neviem či to bol domáci bezdomovec, alebo pútnik. Už spal. Ja som sa neodvážil. Zem bola veľmi chladná a ja som nemal karimatku. Šiel som bokom stanice, tam som si položil spacák na zem, sadol som si naň a snažil som sa zaspať. Nešlo to. Bolo to nepohodlné. Tak som sa vybral poprechádzať okolo stanice, či predsa nenájdem niečo lepšie.
Šiel som okolo hotela. Vo mne sa ozvalo silné pokušenie poprosiť aspoň si sadnúť na recepciu. Ale dvere už boli zatvorené. Zvoniť som nechcel. Moja angličtina nie je taká presvedčivá, žeby upokojila Francúza. Tak som hľadal ďalej. Našiel som. Bol otvorený Kebab. Chlapi upratovali. Bolo už po polnoci. Ale nechceli ma pustiť. Chápem. A tak som šiel. Až som našiel lavičku. No, povedali by ste, že ju tam dal sám Pán. Bola pri malinkej predajni, či čo to bolo. Pred výkladom bola táto lavička na ktorej by si vedľa seba pohodlne sadli dvaja ľudia. Ale ja som potreboval aspoň trochu spať. Kráčal som ešte o ulicu ďalej. Tam už nebolo nič. Tak som sa vrátil k lavičke, že si aspoň sadnem. Ako som si sadol padali na moje kolená kvapky dažďa. Nepršalo silno, ale kvapky padali. Tak som sa pootočil a trochu si "vystrel" nohy. Chodidlá mi viseli. Začalo sa mi to pozdávať. Takto by sa aj dalo spať! Lenže čo s batohom? Veď som hneď pri chodníku. Stačí, aby išiel nejaký "dobrovolec" a mám po všetkom. Tak som si batoh nechal na chrbte. Vytiahol som spacák a ako tak som sa zabalil, aby mi nebolo chladno. Bolo už okolo 2:00 a ja som vstával "včera" ráno pred 5:00. Nakoniec som si aspoň trochu zdriemol. Niekoľko krát som sa prebral, ale únava ma uspávala. Vďaka ti Pane.
* * *
1.deň (12.6. 2019) Saint Jean Pied de Port - Roncesvalles trasa: 25 km počasie: jasno, 25°C
Neplánovane vstávam pred 5:00. Na ulici je už "hluk". Stanicu majú otvoriť o chvíľu. Už sa mi neoplatí zaspávať. Tak som sa pobalil a šiel som ku stanici. Nebol som prvý. Už čakali aj iní. V hale bolo teplejšie. Potešilo. Našťastie som nebol veľmi premočený. Vlastne takmer vôbec, ale chladno mi bolo. Tak som sa snažil zahriať a keď prišla príležitosť, tak som si ešte na chvíľu ľahol na lavičku. Podarilo sa mi zaspať na asi polhodinku. Prišiel môj vláčik do Saint Jean Pied de Port. Tešil som sa, že si v ňom pospím. Netuším čo to malo byť, ale nespal som ani minútu. Aspoň cesta bola pokojná a plynulá. Pomodlil som sa až sme prišli do Saint.
Zo stanice sme už išli viacerí. Išiel som rovno do informačného centra. Potreboval som si kúpiť Credenciál. To sa podarilo. I registrácia - dôvod: čisto duchovný. Potom som šiel do obchodu nakúpiť jedlo a vodu, pretože ma čakal celý deň bez možnosti nakupovať. Cestou som našiel kostol, tak som sa šiel Pánovi pokloniť a odovzdať mu celý tento môj čas.
Bolo po 9:00. Čakala ma cesta okolo 26 km s prevýšením od 200m do 1400m. Počítal som, že o cca 16:00 budem tam. Asfaltová cesta začala stúpať pomedzi pasienky. Boli tu ovečky a krásna príroda. Pyrenejské pohorie ma očarilo. Upokojovalo ma, že okolo mňa chodili ešte aj iní pútnici. Myslel som, že už idem veľmi neskoro, lebo odporúča sa vyjsť pred 7:00. S niektorými som sa dal do reči. Nepotešili ma :) pretože oni nešli tam kde ja. Mali naplánovaný nocľah skôr.
Okolo 11:00 na mňa doľahol hlad a únava. Zjedol som s chutí dve datľové tyčinky. Veľmi výdatné. Postavil som sa, že idem ďalej, ale nastala zrada. Prešiel som asi 100 metrov a nemohol som dýchať. Tak som sa pristavil. Znovu som začal kráčať a zopakovala sa neschopnosť nadýchnuť sa. Napil som sa vody a začal som znovu kráčať. Chvíľu bolo fajn, ale znovu problém. Cesta stúpala, slnko pálilo a moje pľúca nevládzu. Zle je. Batoh dolu a sadol som si. Po čase som sa znovu postavil a šiel som ... 100 metrov s tým, že po každých 10 metroch som sa musel rozdýchavať. Vzdal som to. Batoh znovu dolu. A ľahol som si na asfalt. Bol teplý. To bolo fajn, lebo mi začalo chladno byť. Po chvíli sa mi to zapáčilo, tak som si vybral spacák a ľahol som si vedľa cesty do neho. Občas ma obišli pútnici. Zdravili sa mi a aj sa pýtali, či som O.K. Ja im na to, že áno, pritom som si v duchu dával otázku, ale dokedy? Veď nie som ešte ani v polovici prvého dňa a to chcem ísť ešte viac ako 700 km. Zaspal som. Spal som viac ako hodinu. Super. Slnko hrialo a ja som nabral chuť ísť. Pobalil som si veci, vstal som a šiel. Ale znovu dýchanie. Je koniec!
Začal som premýšľať či ísť naspäť k poslednému domu, alebo čo urobiť, lebo predo mnou som nič iné ako pasienky nevidel. V tom išlo auto. Skúsil som stopovať. Nie veľmi presvedčivo, ale "kmital som". Dúfal som, že ma zoberie aspoň pár kilometrov pokiaľ bude môcť. Nezastavil. Zostal som prekvapený. Veď kamarát mi hovoril, že sú voči pútnikom pozorní ak pútnik prejaví potrebu o pomoc. Uf. Čo teraz. Autá tu boli vzácne. Začal som kráčať, ale dýchanie stále spôsobovalo ťažkosti. Cítil som okolo hrtana grču. Možno tyčinka? Predklonil som sa, aby som si "odgrgól". Podarilo sa. Skúsil som ešte raz, napil som sa vody a znovu sa podarilo. Super. Akoby mi štupeľ vyskočil z hrude. Začal som pomaly kráčať. Na striedačku, kráčal som a počítal som kroky. Desať krokov a krátka pauza, po čase dvadsať krokov a pauza. Dýchal som zhlboka ako parná lokomotíva. Začalo to fungovať. Šiel som. O 15:00 som bol asi v polovici cesty a to som o 16:00 chcel byť v cieli. Pozrel som sa do poznámok. Ubytovanie je možné do sv. omše a tá je o 20:00. Super, mám ešte 4 hodiny a pred sebou cca 12 km. To je dobré. Netreba sa ponáhľať. To sa dá aj pomalým vychádzkovým krokom. Nohy ma neboleli. Tak so pomaly šiel.
O 19:00 som dorazil do "cieľa". Veľmi sa mi uľavilo. Neveril som, že po tom všetkom sa sem dostanem. Ubytoval som sa a vybral som sa do kostola na sv. omšu. Šiel som koncelebrovať. Kostol bol celkom plný. Bolo nás tu neúrekom. Hlavný jazyk bol španielčina, keďže Roncesvalles je už na španielskom území. Ďalší jazyk bol angličtina. Na konci omše bolo požehnanie pre pútnikov, boli prečítané krajiny z ktorých pochádzali pútnici.
Po sv. omši som sa šiel navečerať. Veľmi ľahká večera, keďže som vedel, že pôjdem rovno do postele. Ráno bude treba znovu vstávať ... a putovať.
Na slávu Božiu...
PS: príbeh má pokračovanie tu
Komentáre
Zverejnenie komentára