Sú dni, keď sa láska odhalí v detailoch. Niekedy príde vo forme jedného slova, tichého pohľadu, milého gesta … alebo aj v tichom kráčaní vedľa vás bez toho, aby niečo zaznelo.
Otvorme oči a srdce, aby sme videli starostlivosť, ktorú Boh na našej ceste kladie k našim nohám, aj keď niekedy prichádza maskovaná za jednoduchosť.
---
Všetko to začalo mojím putovaním po svete. Najviac ma ovplyvnilo Camino 2019 do Santiaga o ktorom si môžete prečítať aj tu na mojom blogu. Odvtedy sa snažím každý rok putovať. Zvyčajne po českých „caminach“ (www.ultreia.cz). Aj som sa vždy chystal niečo o tom napísať, ale nevyšlo.
V októbri 2023, keď sme s bratmi boli na komunitnom výlete v Znojme som dostal nápad, prísť popri Dyji do Znojma. Na mapách som videl vyznačené trasy a keď som sa dozvedel o Stezke Českem tak to bolo jasné. [Pozor nepliesť si Via Czechia (www.viaczechia.cz) a Stezka Českem (www.stezkaceskem.cz) – sú to dva rôzne projekty].
Tento rok Dyje a smer Znojmo
V tomto roku (2025) som sa rozhodol, že pôjdem do Znojma. Mojim obvyklým súpútnikom som to navrhol aj s termínom a tak sme sa nakoniec dohodli šiesti, že pôjdeme hneď na začiatku prázdnin. Manažment putovania, ubytovania a logistiky bol na mne. Viac menej nič zložité. Stačilo vybrať trasu cca 100 km do Znojma a nájsť vhodné ubytovanie – obvykle na farách. Lenže, táto oblasť je obsadená po farnostiach pomenej a aj dedinky a možnosti pre turistov sú ešte dosť neprebádané. Na pomoc som si vzal podklady zo stránky „Stezka Českem“ – aspoň ako podklad.
Prvé čo som premýšľal bolo odkiaľ kam. Ísť od Znojma na západ, alebo prísť do Znojma od západu. Stezka českem to berie od východu na západ. Mňa lákalo viac ísť po prúde rieky Dyje a prísť do spomínaného Znojma. Takže smer bol jasný.
Čo s ubytkom a cestou?
Obvolávanie ubytovaní prebehlo celkom fajn. Viac menej ústretovosť a ochota pomôcť. V jeden piatok sme sa stretli na prvú (a poslednú) poradu, že čo a jak pôjde. Tri dni pred odchodom sme prišli na to, že plánovaný vlak je už vypredaný, pretože je medzinárodný a začínajú prázdniny. Ale alternatíva bola lepšia – jupí – nemuseli sme totiž vstávať pred 5:00 ale stačilo 5:30. Vlak nás odviezol do Brna a potom do Třeboně a potom autobusom do Telče.
Deň prvý
Telč je krásne historické mesto, ktoré je zapísané i na zozname UNESCO. Keďže sme prišli okolo obeda, tak sme si sadli na občerstvenie tela. Potom sme išli nájsť informačné centrum z pečiatkami a prešli sme do kostola. Až tu v Telči sme prišli na to, že sme vybrali celkom dobre miesto na začiatok. Je tu totiž kostol sv. Jakuba staršieho. Žiaľ bol zatvorený. Ale aspoň vedľa bol otvorený kostol Najsvätejšieho mena Ježiš. Tak tam sme sa pomodlili a prijali požehnanie na cestu. Čakalo nás príjemných 12 km. Ale to už nad našimi hlavami pálilo riadne slnko. Isto bolo viac ako 30°C. Ale dali sme to. Osviežení čerešňami popri ceste a pár prestávkami sme prišli do Kostelního Vydří. Na miestnom cintoríne sme sa pomodlili pri hrobe básnického velikána Ivana Martina Jirousa, alias Magora. Priznám sa, že mi jeho osobnosť trochu unikla, ale dúfam, že si niečo od neho raz prečítam. Je dobré mať trochu prehľad o histórii.
Po príchode do kláštora Karmelitánov sme sa ubytovali. Po večery sme si išli prejsť okolie - hrobku donátorov kláštora a miestnu krížovú cestu. Tam sme sa pri krásnom výhľade pomodlili Vešpery. Po nich sme slávili sv. omšu v kaplnke sv. Eliáša ku cti Panny Marie. – tá ktorá bola záhradou uprostred púšte sveta. I keď vonku bolo svetlo ešte o 21:30 pobrali sme sa spať, aby sme nabrali silu do ďalšieho dňa.
Deň nedeľný
Po raňajkách sme išli na nedeľnú svätú omšu v miestnymi veriacimi. Bola zo slávnosti sv. Petra a Pavla. Povzbudivá a krásna slávnosť. Má zmysel byť s Ním.
Po omši sme sa vybrali na cestu. Prvým zastaveným bolo mestečko Dačice. Pre mňa toto miesto bolo spojené z historickou prítomnosťou našich bratov v tunajšom kláštore. Teraz v ňom žijú sestry Karmelitánky. Do kláštora sme priamo neišli, lebo bol mimo trasu. Ale na námestí sme našli inú históriu. Bola tu kamenná kocka, ktorá pripomínala dejiny mesta a jeho cukrovarnícku históriu. A samozrejme prvý historický kockový cukor.
Z Dačic sme cez Urbaneč prešli na Holešice. Slnko riadne pálilo a voda sa míňala. Tak sme zaklopali na bránu s prosbou o vodu a veru sme ju aj dostali od milých obyvateliek. Potom sme sa vybrali smerom na Mutnú, kde sme pri kaplnke chtiac nechtiac rozložili karimatky a na trištvrte hodinku pospali. A padlo vhod, pretože za dedinou nás čakalo mierne stúpanie na horu „Montserrat“ s kostolíčkom Panny Marie Bolestnej. Od nej nás už len čakala cesta (Via Czechia) lesom do Slavoníc. Tu sme sa aj pomodlili svätý ruženec.
V Slavonicích sme sa ubytovali na miestnej fare a išli na večeru. I keď naša púť nie je gastropúťov, predsa len nedeľná večera musí byť dobrá – veď jedno teplé jedlo nie je naškodu.
Po nákupe a večernej modlitbe sme išli znovu odpočívať.
Kontakt so Stezkou Českem
V pondelok sme sa zo Slavoníc vybrali cestami necestami na Chvaletín a Janov. Po našom boku sa objavila Moravská Dyje. Cez Nové Hobzí a Modletice sme sa dostali do Písečného kde sme si urobili nákup, pretože nás čakala cesta pohraničím kde už niet ani vody, ani obchodov. Odtiaľto sme už išli Stezkou Českem a to priamo po lesoch a rakúsko-českej hranici. Popri cestách bolo veľa bývalých vojenských bunkrov. Stopa minulosti, ktorá v dnešných časoch už vyzerá nezmyselná. Po dvoch nevyhnutných prestávkach, pretože Slnko vyšťavovalo sme dorazili do Vratenína. Silu sme našli i pri modlitbe svätého ruženca na ceste pomedzi polia. Veď zvládnuť v tej horúčave s batohom na chrbáte 26 km nie je hračka. Na miestnej fare sme sa ubytovali. Tak trochu sme sa aj museli zasmiať Božiemu riadeniu. Pretože v tejto dedinke bola plánovaná omša. Jediná v tom týždni a my sme ju trafili. Kostol svätého Jakuba staršieho to ešte umocnil. Pre pútnika ako stvorené. Na omši nás bolo spolu 11. A do toho zazneli slová Knihy Genezis 18. kapitola: „Kvôli desiatim ich nezahubím.“ Keď sme sa išli večer prejsť dedinkou tak sme prišli na to, že v nej majú spomienku na Grázla. Jan Jiří Grázel bol český zbojník, ktorý tu v tomto regióne vystrájal a tak si ho tu pripomínajú. Je tu aj bývalý Augustiniánský kláštor – ale už je to budova v ktorej dlho nežijú rehoľníci. Pri večernej prechádzke sme sa pomodlili Vešpery a obdivovali sme Eklektusy.
Dyje a prieHRADa
V utorok sme sa vybrali na ďalších takmer 25 km. Už sme vyšli skôr o 6:30 aby sme čo najviac išli mimo horúce počasie. A išlo sa celkom fajn. Cez Podhradí nad Dyjí a Oslnovice sme sa dostali pod HRAD Cornštejn. Bolo to super, lebo veľa sa išlo lesom. Dokonca nás čakala aj Kozia stezka. Tá nám dala aj tak trochu zabrať, ešte šťastie, že sme si predtým dali kávu. Teplo sa už tiež hlásilo, ale do Bítova sme prišli. Tu sme si dali teplé jedlo. Mali sme aj čas, lebo o 16:00 bola plánovaná omša v HRADnej kaplnke. Čo vám budem písať – znovu jediná plánovaná v tom týždni a my sme ju stihli. Tento krát sme sa pridali ku skupine asi 60 detí z tábora. Po omši nám o. Milan zobral batohy a jednu pútničku ktorú zobral do Chvalatíc na faru, kde sme mohli prespať. Keďže bolo horúco bolo fajn ísť bez batohov. Vo Chvalaticiach nás čakal odpočinok a večerná modlitba.
Z Chvalatíc sme išli tiež pred 7:00. Hoc nás nečakalo veľa kilometrov, chceli sme stihnúť byť čím skôr ubytovaní. Viac menej lesom, ale dosť aj mimo neho po poliach i mimo rieku Dyje sme prešli do Vranova. Cestou išli už cez Českú Kanadu a dnes aj cez Švýcarské údolí. Česko – Kanada – Rakúsko – Švýcarsko – čo všetko človek zažije za pár dní :) a to sme ešte išli trasou „Praha – Viedeň“ trasa šesti měst (okrem toho trasa bola súčasne Via Czechia i Stezka Českem). Po prechode cez 60 metrový priehradný múr sme prišli do cieľa – Vranov nad Dyjí, kde sme sa ubytovali. Išli sme bez batohou naspäť k priehrade na dobrý obed a potom na plavbu po priehrade. Veď pútnik môže ísť všetkými možnými cestami a spôsobmi. Počas plavby sme sa dozvedeli, že priehrade sa niekedy hovorí aj Moravský Jadran. Dokazuje to množstvo chatiek na jej brehoch a živý cestovný ruch.
Po plavbe sme sa presunuli do miestneho kostola, kde sme slávili omšu. Po nej sme domácej pani pomohli s oberaním levandule. To aby sa nám lepšie spalo, že sme aj trochu praktický ľudia.
Zlom v zostave a bleskový cieľ
Tento deň ráno sa od nás oddelili dve pútničky. Objektívne príčiny ich priviedli k rozhodnutiu, že pôjdu na vlak domov. My ostatní sme sa rozhodli, že popri Dyji to potiahneme až do Znojma. Trasa 30 km. Batohy na chrbáte. Cesta bola fajn, ale výzva to bola. Najskôr to išlo fajn okolo rieky, ale keď nás to dostalo ho lesa, tak tam už to bolo aj so skalnatou stezkou. Ale tie výhľady stáli za to. Po príchode do Lukova sme sa občerstvili, aby sme vládali ísť ďalej. Cesta bola krásna, lebo sme išli Národným parkem Podyjí. A je naozaj krásny. Ani nie veľmi náročný. Prekvapujúce boli množstvá mravcov a ich kolónie. Keďže sme išli NP tak mimo trasu sa nedalo ísť. Takto sme prišli až po rozcestie pri Mašovickom lome. Odtiaľ sme sa vybrali najkratšou cestou do Znojma. Za našim chrbátom sa totiž začali zbiehať prvé mračná. Ako sme tak išli cestou oni sa približovali. V závere sme sa cez Znojemské Hradište a Gránické údolí dostali až k Znojemskému hradu. To už sme počuli aj hromy. Ako sme vošli do znojemského pivovaru k jedlu, to už bolo po 15:30 v momente začalo pršať. Ale my sme nezmokli. Za celých 125 km a 6 dní sme nemali dážď.
Po dobrom neskorom obede už ani veľmi nepršalo. Vybrali sme sa ubytovať na faru. Po sprche sme pekne krásne ešte stihli večernú omšu v kostole Povýšenia sv. Kríža. Po nej sme sa ešte vybrali prehliadku, či lepšie povedané vyhliadku z hradu po okolí. To už bolo po daždi takže sme mohli spokojne chodiť „v suchu“. O 21:00 bola adorácia v kostole sv. Mikuláša. Krásna príležitosť sa stíšiť pred Pánom.
Posledný deň
Ráno sme boli na sv. omši v kapucínskom kostole sv. Jána Krstiteľa. Mňa to osobne potešilo, lebo som v ňom našiel obraz sv. Felixa z Cantalice. Taktiež keďže bol prvý piatok, tak sme pri adorácii poďakovali Božskému Srdcu. Po omši sme si dali raňajky a išli sme si pozrieť znojemské podzemie. Aj tu sa dá putovať. Celé totiž meria viac ako 20 km i keď prehliadka je iba na 1 km.
A celkom fajn nám prišiel odvoz zo Znojma do UH. Manžel jednej pútničky šiel práve z Rakúska, tak sa po nás zastavil. To sme ešte netušili, že v tom čase Českom zatrasie elektrický blackout a skolabuje na čas aj železničná doprava. Jednoducho, vnímam to tak, že Božia starostlivosť o pútnikov sa prejavuje a maskuje za jednoduché veci. Človek by si ich možno ani nevšimol, ale je ich toľko, že nemôžu byť náhodné.
Som vďačný za tento čas putovania… na slávu Božiu.
PS: ak by vám spolupútničky hovorili, že to videli inak... verte im. Každý to svoje "camino" vníma inak...
Komentáre
Zverejnenie komentára