PÄŤ a dvadsať

Pre mnohých z nás je známa fráza: „Dostaneš 5 a 20 na zadok!“ Ale dnes nechcem o tom písať. J K týmto dvom číslám mám dnes iný dôvod.

Prvý ten krajší je, že dnes je tomu 5 rokov, čo som z rúk Mons. Bezáka prijal sviatosť kňazstva. Krehký to dar, ktorý ma napĺňa radosťou a dáva mi mnoho dobrých vecí ako i zmysel života. Bolo to 27. júna 2009, keď som v mojom farskom kostole, kde som bol pokrstený, prvý krát som pristúpil ku svätej spovedi, prijal 1. sväté prijímanie a birmovanie prijal i 2. stupeň sviatosti kňazstva.

Nie je to veľa. Ale som rád, že budem môcť znovu stáť a kľačať, na tom istom mieste v kostole Božského Srdca Ježišovho, presne o päť rokov a ešte aj na slávnosť Božského Srdca. Bude to moment, v ktorom si budem uvedomovať pominuteľnosť tohto časného života, ktorý ide z minúty na minútu a z hodiny na hodinu a nemôžeme ho zastaviť ani na sekundu. Bude to moment, v ktorom si budem uvedomovať večnosť života a zázrak v ktorom sa znovu Božia láska sprítomní v chlebe a víne a znova sa rozdá do našich sŕdc a budem vďačný, že sa nezastaví ani na sekundu. Je to pre mňa moment večnosti v ktorom chcem žiť a nie byť mŕtvy ako kameň.

Bude to pre mňa milosť skutočnosti Božej lásky, ktorá mňa nehodného povolala to tejto služby a poslala ma na perifériu v ktorej cítim neskutočnú prítomnosť Boha. On je totiž aj na okraji našej spoločnosti plne prítomný. Patrí mu veľká vďaka.

Dôvod ku 20-tke je trochu „pozemskejší“ a predsa pre mňa neprehliadnuteľný. Dnes je koniec školského roka. A ja som pred 20 rokmi opustil chodby a triedy ZŠ v Kočovciach. Na tento moment mám rôzne spomienky na učiteľov, cez aktivity až po samotné miesto. To mi vlastne včera pripomenuli moji drahí deviataci z Drotárskej, keď som ich videl smutných v triede. Pýtal som sa ich, prečo sú taký smutní? Povedali mi, že mali rozlúčku a je im ľúto, že „opúšťajú školu“. Vtedy som im povedal, že život ide ďalej a preto aj oni musia ísť ďalej. A vtedy som pri nich „z hrôzou“ zistil, aký som starý. J Som im povedal, že je to už 20 rokov, čo som ja odišiel zo ZŠ. Čo ma prebralo do reality mojich rokov bolo to, že oni majú 15 rokov, t.j. menej, ako ja som zo ZŠ... teda v tom čase ešte nežili. Fúúúúúúúúúúúúúúúúú, ale to letíííííííííííííííí.

Kto by na konci mojej ZŠ povedal, že o 20 rokov budem žiť ako františkán, že budem kňazom, že budem „takmer končiť“ doktorát a budem mať toľko „nachodených“ kilometrov po celej Európe? Veď môj dovtedajší svet mal rozlohu 70km2. Vtedy som mal len „jednu“ túžbu – ak to vôbec bola túžba, skôr si myslím, že to bol úlet – ísť na maturitný odbor. Z mojimi priemernými známkami a z mojím nie zrovna najväčším zápalom učiť sa. J (moja pasívna znalosť slovenského jazyka je toho doterajším dôkazom) Veď som si aj vtedy povedal, že ak ma z maturitného ročníka vyhodia, tak budem ešte stále môcť mať aspoň výučný list. A napriek tomu. Boh už vtedy robil svoje. Vzbudil vo mne túžbu ísť za hranice mojej všednosti. Za tou hranicou je jeho Duch, ktorý otvára možnosti. Za týmito možnosťami sa ukrýva množstvo melódií. Či nie je skvelý dirigent, keď si v jednom sústružníkovi všimol „možnosti“ že môže svoje ruky použiť pri posunkovom jazyku?

Prečo to píšem? Lebo som presvedčený o tom, že tieto možnosti prekročiť hranice „všednosti“ a „pozemskosti“ dostáva každý z nás. Každý z nás má možnosť zarachotiť melódie ak pripustíme možnosť, že Boh existuje a že Boh dokáže premeniť naše „očakávania.“ Každý to prežije jedinečne.

Chcem (nielen) pri tejto príležitosti poďakovať Bohu za dar života a povolania byť členom jeho orchestra napriek tomu, že neviem spievať, ani hrať na žiaden hudobný nástroj.

Chcem poďakovať všetkým ľudom, ktorí mi boli a sú spoločníkmi na tejto ceste. Patrí vám veľká vďaka – aj na vás budem pamätať večer pri sv. omši. A odpustite mi ak som v niečom uletený a ak budem znovu blbnúť, jednoducho mi rovno môžete povedať: „Dostaneš 5 a 20 na zadok!“

PS: Prosím vás naďalej o modlitbu za obrátenie hriešnikov... V podstate je to aj za mňa. Vidíte, ešte aj v tomto som egoista.