Ako som kráčal Camino a nevzdal ho

2. deň (13.6. 2019)  Roncesvalles - Larrasoaňa      trasa: 27 km    počasie: slnečno, 18°C

 

V tento deň som putoval po navarrských cestách. Vyšiel som o 7:00. Bolo ešte trochu šero, lebo v týchto končinách vychádza Slnko trochu neskôr. Cesta už bola pokojnejšia a nie tak náročná na stúpania. Z prechádzajúceho dňa som si pri stúpaní zachoval dýchací zvuk parnej lokomotívy. A veruže to pomáhalo. Po 10 km (cca 2 hodiny) som si dal prvú prestávku. Trochu som posedel a občerstvil som sa. Potom som šiel znovu ďalších 10 km. Cestou som si v obchodoch kupoval minerálku, aby som mal čo piť, lebo pitný režim je veľmi dôležitý. Po druhej prestávke som sa "ponáhľal" do svojho "cieľa" aby som si chytil miesto na spanie. Okrem toho hlásili dážď.

Keď som prišiel do Larrasoaňa našiel som zatvorený albuerge (ubytovňu pre pútnikov). Hrúza! To budem musieť ešte putovať ďalej? Našťastie som mal v mobile aplikáciu pre pútnikov, tak som pozrel, či je v tejto obci ešte niečo iné. A bolo. Tak som tam šiel. A bolo našťastie voľné, ale už sa mi ušla "len" poschodová posteľ. Dal som si sprchu a šiel som si vyprať veci. Dážď, ktorý hlásili neprišiel, tak som sa ešte aj stihol trochu opáliť na Slnku - už bez habitu, lebo inak putujem stále v habite. Neskôr som si pripravil jedlo v kuchynke. Keďže som dorazil o 15:00 ma to potešilo, lebo viem, že je možné zvládnuť 25km úplne v pohode.

 

3. deň (14.6.)  Larrasoaňa - Zariquiegui        trasa: 25 km    počasie: slnečno, 20°C

 

V tretí deň som vyšiel tiež o 7:00. Cesta bola pokojná. Pred Pamplonou som si musel kúpiť nové ponožky, lebo tie zo Slovenska podčlenkové my stále padali pod patu a tým pádom hrozilo, že sa mi bude šľacha odierať o obuv. Podarilo sa mi kúpiť dva skvelé páry. Tie podčlenkové som si nechal do spacáku na spanie. Nohy v teple a všetko v poriadku. :)

Dnešný deň sa mi podarilo ísť viac ako som chcel a ako je "plánovaná" etapa, takže dosiahnutie môjho cieľa v Santiagu vyzerá byť reálne.

Bol krásny slnečný deň. A aj dýchanie už ide spontánnejšie.

 

4. deň (15.6.)  Zariquiegui - Villatuerta         trasa: 31 km    počasie: slnečno, 25°C

 

Štvrtý deň som vyšiel veľmi skoro. Už o 6:00 som bol na ceste. Spokojne vyspaný, lebo chodím spať pred 20:30. Takže absencia spánku nehrozí. Ráno je ešte úplná tma (na Slovensku je v tomto čase už svetlo). Pôvodne som chcel ísť neskôr, ale všetci už buntošili tak som šiel aj ja. :) Keďže spíme cca 10 v jednej izbe tak to ovplyvňuje všetkých. Cesta mala rôzny povrch tak som si pre istotu obul topánky. Síce som sa bál otlakov, ale nemám žiadne a to mám už cca 100km v nohách. Dnes som mal novú skúsenosť. A síce som sa pri jednom obchode "prepočítal." Nechcel som si kúpiť vodu, že načo "ďalšie" kilo naviac. A skoro sa mi to nevyplatilo. Lebo piť sa "musí" a mne sa minula voda. Dokonca som dnes kráčal až 31 km. Cestou som prešiel Alto del Pedron. Je to taký pekný kopček s "kovovými" sochami, kde riadne fúka vietor. Cestou som tam stretol Leona, rumunského pútnika s ktorým sme sa včera večer bavili o jeho neskutočne veľkých otlakoch, ktoré som aj videl. Kráčal veľmi boľavo, ale kráčal a to napriek tomu, že mal cez 70 rokov. Bol pre mňa veľkou inšpiráciou. Odvtedy som o ňom už nepočul.

 

5. deň (16.6.)  Villatuerta - Torres del Rio    trasa: 33 km    počasie: slnečno, 28°C

 

Dnes je nedeľa. Je to deň kedy je krásne prežiť v spoločenstve veriacich. Dal som si za cieľ stihnúť sv. omšu v nejakom kostole. Vďaka aplikácii som si našiel, že o 13:00 bude sv. omša v Los Archos. Lenže toto mesto bolo od Villatuerta vzdialené 25 km. Z tohto dôvodu som sa vybral na cestu už o 5:30. Bola to moja najdlhšia cesta na sv. omšu. :) Ráno o 5:30 bolo chladno cca 8°C. Cítil som to aj na habite, ktorý "chytal" vlhkosť a chlad. Takže som sa snažil byť stále v pohybe až pokiaľ vyšlo Slnko, ktoré ma trochu zohrialo. Do Los Archos som nakoniec prišiel ešte pred 12:00. Využil som čas a dal som si obed. Kukurica s medom :) najlepší nedeľný obed v tomto čase. V kostole na omši bolo málo pútnikov - viac ich bolo v reštauráciách vedľa kostola. Miestny farníci boli skôr starší a zväčša ženy. Po omši už Slnko pálilo a ja som šiel prašnou cestou pomedzi polia. Výhľad bol krásny, ale chôdza náročná. Minerálku si už nekupujem. Zvyčajne v každej dedinke sa nachádza nejaká studňa, alebo prameň z ktorého si napúšťam vodu. Robím tak vždy, aj keď mám ešte vo fľaši polovicu vody. Je to lepšie, aby sa mi nestalo, že zostanem bez vody.

Dnes som prišiel až do Torres del Rio. V hosteli (lepšie albuerge) som sa znovu stretol s Ewertonom, ktorý pochádza z Brazílie. Včera sme sa prvý krát stretli v albuerge. Stretli sme sa znovu bez toho, žeby sme sa dohodli. Oslavuje životné jubileum, tak sa vybral na Camino, trochu prehodnotiť život.

 

6. deň (17.6.)  Torres del Rio - Navarrete     trasa: 32 km    počasie: slnečno, 32°C

 

Ráno sa mi nechcelo ísť. Únava po 142 km sa začína prejavovať. Pritom som spal dobre a to i napriek tomu, že nás bolo na izbe cca 20. Na cestu som vyšiel už o 6:00. Hlásili horúci deň. Cesta bola fajn. Trochu som začal byť nerôzny pred Logroňo, pretože cesta bola nie najlepšie značená. A možno to bolo aj tým, že to bolo mesto. Viac mi vyhovuje ísť mimo "civilizáciu". Nohy išli samé.

 

7. deň (18.6.)  Navarrete - Cirueňa    trasa: 32 km    počasie: slnečno, 34°C

 

Dnes riadne pieklo. Málo stromov, no napriek tomu sa išlo fajn. Trochu som rozmýšľal aj nad tým: "Prečo vlastne putujem?" Cesta išla čiastočne aj "pustým" prostredím. Rozmýšľal som aj nad tým, či som ochotný dôverovať Bohu. Aká je moja viera? Možno to aj bolo tým, že ma začalo pobolievať telo. (cca 200 km za mnou) Dnes ma vyčerpalo aj to teplo. Ešteže mám stále dosť vody.

Dnes som stretol putujúceho kňaza z Južnej Korei. Rozprávali sme sa o omšiach, či chodí na tie v kostoloch, alebo si slávi sám. Hovoril, že neprijíma každý deň. Čo ma prekvapilo, lebo ja si neviem predstaviť deň bez Eucharistie.

 

8. deň (19.6.)  Cirueňa - Belorado     trasa: 28 km    počasie: polooblačno, 26°C

 

Dnešný deň ubehol rýchlo. Tým že boli aj trochu mračná nebolo to také únavné. Dnes v Posvätnom čítaní bol príbeh o Gedeonovi, ako s Bohom vyjednáva o rúne. (pozri Kniha Sudcov, 6. kap) Tak som trochu aj ja uvažoval, či tak trochu neočakávam od Boha, že nezmoknem. Vedome to nechcem robiť, chcem prijať akékoľvek počasie. No isto by ma potešilo, keby som nezmokol. Ale je to možné 30 dní nezmoknúť, keď som na púti. Myslím, že je to nemožné.

Trochu ma začalo pobolievať chodidlo. Čo je zvláštne, že poobede tá bolesť utlmila. Dnešný deň som mal viacero návštevníkov :) akoby sa dnes kamienky dohodli, že mi budú skákať do topánky. Vždy som sa musel zastaviť, rozviazať topánku a vysypať kameň. Ďalšia vec, ktorá ma znepokojovala je, že som nenašiel obchod, kde by som našiel súce potraviny pre mňa. Našťastie mám v batohu stále aspoň kukuričný chleba (polystyrén) :) a med. Poriadne jedlo som zohnal až v Belorado po 17:00, keď otvorili obchody. Potom som ešte stihol aj sv. omšu vo farskom kostole.

 

9. deň (20.6.)  Belorado - Atapuerca trasa: 30 km    počasie: polooblačno, 26°C

 

Dnes bol na trase znovu stúpak. Dýchanie už bolo plynulé. Deväť dní nechalo na kondičke poznať, že je už lepšie. :) Počasie sa malo zhoršiť, ale nakoniec nepršalo. Dokonca aj kamienky sa umúdrili a aj jedlo som mal. :) Pri jednom stúpaní ma predbehol jeden chlapík. Zaujal ma tým, že mal na nohách kroxy. Tak som ho dobehol. Bol to starší muž. Keď som sa opýtal po anglicky odkiaľ je, odpovedal mi po francúzsky. Tak som vytiahol mobil a zapol translátor. Dozvedel som sa, že pochádza z Francúzka a putuje zo svojho domu, ktorý je niekoľko stovák kilometrov od španielskych hraníc. Takže putoval dlhšie ako ja. A napriek tomu ma predbehol do kopca. V kroxách a to i napriek tomu, že mal 72 rokov. Klobúk dolu.

Prišiel som do Atapuerca - ak vás zaujíma história, tak si pozrite TU. Ja som tam už nevládal ísť. Bol som schopný si vyložiť nohy a opaľovať sa. Únava po 265 km sa hlási.

 





10. deň (21.6.)            Atapuerca - Tardajos  trasa: 31 km    počasie: polooblačno, 26°C

 

Dnes v noci pršalo. Cesta bola mokrá, ale nie blatistá. Dážď ma "obišiel". Po ceste cez les a dedinku som prišiel k Burgosu. Tam ma čakala dlhá cesta asfaltkou cez priemyselnú zónu. V Burgose v katedrále som stihol sv. omšu o 11:00. Keď som vyšiel von už bolo teplejšie. Chcel som si ísť nakúpiť, ale všetko bolo zatvorené. Po čase som prišiel na to, že majú v Španielsku "fiestu". V parku bol veľký jarmok, ale ani tam som nenašiel nič pod zub. Nohy ma začali riadne bolieť. Holenná kosť - okostnica sa hlásili každým krokom a pri hľadaní obchodu ma to veľmi znepokojovalo. Chýbalo mi ešte cez 8 km do plánovaného cieľa. Nakoniec som našiel obchod, kde som si kúpil aspoň banán a kukuricu. Tú som zjedol s medom. Posledných 5 km som šiel asi 2,5 hodiny. (zvyčajne som šiel 5km za hodinu). Riadna bolesť a nechuť.

 

11. deň (22.6.)            Tardajos - Castrojeriz trasa: 29 km    počasie: jasno, 28°C

 

Ráno bolo boľavé. Plán bol 29 km. No začal som pochybovať, či to dám. Napriek tomu ma to nezastavilo. Po 20 km som prišiel za riadneho slnka a páľavy do Hontanas. Je to veľmi krásne miesto. Kostol bol osviežujúcim miestom. Hudba z Taizé pookriala dušu. Bola tu možnosť aj prenocovať. Keďže ma boleli riadne nohy tak som aj 30 minút o tom uvažoval. Medzi tým som si dal obed. Po ňom som prvý krát siahol na silnejšie lieky od bolesti. Rozhodol som sa ísť si kúpiť niečo na večeru a že zostanem tu. Ako som šiel nakupovať, prišiel na to, že sa mi ide "lepšie". Tak som teda z nákupom šiel "ďalej". Ešte 9 km. Cesta už bola viac menej rovná, tak sa to dalo. Cestou som ešte navštívil zrúcaninu kostola sv. Antona, ktorá mi pripomínala Katarínku. (www.katarinka.sk

Dnes moju myseľ veľa zamestnávala bolesť. Ísť, či neísť. Po pár hodinách som si uvedomil, že málo prosím Boha o moje zdravie - či je to moja dieta, autoimunita, či teraz nohy. Bije sa vo mne tento stav. Byť ako Gedeon, ktorý vyjednával s Bohom?? Je to dilema.

Cez deň som znovu stretol Ewertona, ktorý ma "podobné tempo" ako ja. Dokonca aj podobnú stratégiu putovania :) lebo často sa stretáme. Povedal som mu o mojich nohách, že už sa asi nestretneme, lebo ja budem musieť "spomaliť".

 

12. deň (23.6.)            Castrojeriz - Fromista trasa: 25 km    počasie: polooblačno, 28°C

 

Je nedeľa. Znovu som chcel stihnúť sv. omšu s nejakou farnosťou. Najbližšie mi to vyhovovalo v Boadilla del Camino, čo bolo vzdialené cca 19 km. Ráno som si dal silné lieky od bolesti, ale nezabrali. (I keď masť som si dával takmer od prvého dňa na regeneráciu. Aj slabšie lieky na uvoľnenie svalov.) Každý krok bol bolestivý. Nakoniec som do Boadilla prišiel včas tesne pred omšou o 10:55. Slávili tu "preložený" sviatok Božieho Tela. Bola aj procesia. Ľudí bolo iba zopár. Bola to malá dedinka. Po procesii som si dal znovu lieky. Zabrali. Stretol som aj Ewertona. Musel som si znovu namazať nohy, pretože boleli. Potom som veľmi pomalým tempom prišiel do Frómisty. Poobede som sa rozhodol, že pôjdem z Fromisty vlakom do Leónu. Lebo nohy dosť boleli. Mal som za sebou 350 km. Po ubytovaní som zavolal kapucínom do Leóu, či môžem prísť ku ním na 3 dni, aby som sa zregeneroval. Ťažko som prijal vo svojom vnútri toto rozhodnutie. :( Vlak odchádza z Frómisty zajtra (24.6.) o 12:10. Chcel som takto ušetriť nohy cca 115 km, lebo aj tak z Leonu do Compostely bude ešte stále cca 320 km.

 

13. deň (24.6.)            Fromista - Carrion de los Condes      trasa: 19 km    počasie: zamračené, 20°C

 

Ráno som sa zobudil o 7:00. V noci pršalo i teraz prší. Takmer všetci už boli preč. Obliekali sa do dažďa a odchádzali. Ja som sa zmieroval s tým, že som "skončil". Šiel som do obchodu kúpiť si raňajky a obed. Ako som šiel z obchodu začal som mať pocit, že sa moje nohy cítia lepšie. Prišiel boj. Ísť na vlak, alebo ísť peši? 

Rozhodol som sa ísť peši, možno aspoň 10 km. Obliekol som sa do dažďa. Ako som vyšiel von prestalo pršať. Bola to silná chvíľa pre mňa pretože doteraz som na ceste nezmokol. (Ak nepočítam dážď v Biarritz v prvú noc.) Pomaly som kráčal a išlo to. Za dedinou som našiel zaujímavú značku, ktorá ukazovala na dva smery. << | >> Vtedy som pochopil, že je jedno ako pôjdem, dôležité je ísť dopredu. Zavolal som známemu lekárovi na Slovensko, že v akej som situácii, že či je rozumné kráčať v takomto stave. Jeho odpoveď ma povzbudila: "Za normálnych okolností by som vám prikázal aspoň 3 týždne liečby v pokojnom stave, ale keďže ste na púti, kráčajte pomaly." ĎAKUJEM BOHU za tieto chvíle.

Vo mne sa stále bila neistota, čo som to spáchal, že som nešiel do toho Leonu, ale zároveň radosť z každého kroku. Cestou som stretol ľudí, ktorí mi odporučili jeden zaujímavý albuerg. Vraj je tam komunitný program, omša a večera. Keď som prišiel na miesto, tak sa ukázalo, že som bol "predposledný" ktorého príjmu. Vraj je už plné. Po mne prišli tí ľudia, ktorí mi odporučili toto miesto a museli sa vrátiť pol kilometra do iného albuergu, aby mali kde spať. Ja by som to pri mojej bolesti už nedal.

Ďalšie prekvapenie ma čakalo pri posteli. Ušla sa mi tá "horná". Ako som si vykladal veci za mnou za ozval známy hlas. Bol to Ewerton. Pýtal sa ma, čo robím "pri jeho posteli" :) - tá dolná bola totiž "jeho" :) a to som si myslel, že sa už nestretneme. Bol to krásny večer. Všetci sa zdieľali prečo putujú a ja som sa priznal, že som už "nechcel" putovať, ale že som to predsa len zmenil.

V tomto meste som si kúpil aj paličky na podopieranie, pretože doteraz som ich nemal. Myslel som, že ich nepotrebujem. Ale opak sa ukázal ako správna vec. Kúpil som si aj novú masť na nohy, lebo stará sa už minula. Dúfam, že nohy sa spamätajú. Som vďačný Bohu za každý krok na tejto púti.

 

14. deň (25.6.)            Carrion de los Condes - Calzadilla de la Cueza        trasa: 17 km    počasie: polooblačno, 20°C

 

Ráno som vyšiel celkom v pohode. Cesta bola rovná ako doska. Bola to historická rímska cesta "Via Aquitana". Asi po 10 km som si dal pauzu. Po nej sa mi už išlo horšie. Už som veľmi nevládal tak som chcel prísť aspoň po prvú možnú ubytovňu. Ako som sa ku nej blížil videl som mračná. Ako som zastrčil nos pod strechu začalo pršať. Znovu ma dážď obišiel. Po chvíli dážď prešiel. Vyšiel som von na "terasu" kde som si dal môj obed. Ako som sedel s ostatnými pútnikmi všimol som si, že niektorí majú v nápoji ľad. Tak mi napadlo, že lekár mi spomínal, že mám nohy chladiť. Ja som to robil v sprche, ale to nebolo dosť. Tak som si v bare vyprosil vrecko a ľad. Asi hodinu som "mrazil" :) Veril som, že to pomôže.

 

15. deň (26.6.)            Calzadilla de la Cueza - Calzata del Coto     trasa: 26 km    počasie: jasno, 30°C

 

Neviem čo sa stalo, ale dnešný deň som šiel ako vymenený. Možno ľad, možno to, že cesta je rovná. Na nohách som mal sandále a drobným krokom som šiel vpred. Krok za krokom. Nejako som aj vo všetkej tej predchádzajúcej bolesti zabudol na to, že ma dnes čaká veľký míľnik. V Sahagúne som totiž prešiel geografickým stredom Camino Frances - 385 km. Uvedomil som si to až pri "bráne" ktorá je symbolickým miestom tohto geografického bodu. Cestou som stretal zaujímavých ľudí. Myslím, že tomu pomohol aj ten "komunitný" večer v Carrion de los Condes. Niečo podobné sme zažili aj v dnešný večer v Calzada del Coto kde nás bolo celkovo iba 10 pútnikov. Skoro som sa sem ani nedostal. Pretože keď som vchádzal do tejto dedinky išiel oproti mne jeden pútnik, ktorý ma "otáčal" že nemám ísť týmto smerom, lebo že tadiaľ nevedie cesta. Ale podľa "knižného sprievodcu" i aplikácie som šiel dobrým smerom, čo sa ukázalo ako správne. Rovnako som si aj dnes z domácej mrazničky vytiahol ľad a chladil celú hodinu moje nohy, ktoré boli unavené. 

Zajtra je 10. výročie mojej vysviacky. Chcel by som stihnúť sv. omšu. Lenže jediná šanca prežiť ju v kostole je až o 30 km. Dúfam, že to po všetkých týchto ťažkostiach zvládnem. Na slávu Božiu.

 

16. deň (27.6. 2019)            Calzata del Coto - Mansilla de las Mulas      trasa: 32 km    počasie: jasno, 32°C

 

Dnes si pripomínam 10. výročie mojej kňazskej vysviacky. Pán si to naplánoval najlepšie ako pre mňa mohol. Veď preto aj putujem. A naozaj môžem povedať, že dnešný deň stál za to. Dnešná "etapa" bola naozaj špecifická. Ráno som vyšiel o 6:00, lebo hlásili veľké horúčavy. Trasa, ktorá ma čakala išla cez veľkú pustinu. Prešiel som najviac kilometrov bez toho, aby som stretal ľudí. Takmer žiadne stromy, len veľká rovina a pustina. 

Krok za krok som šiel a premýšľal nad tým, čo všetko mi priniesol život za tých 10 rokov. A cítil som veľkú radosť a vďačnosť. I keď teraz v samote, ale nie v opustenosti. Išiel som s Ním. Uvedomil som si, že veľa v mojom živote urobili štvrtkové adorácie, ktoré sme mávali v Bratislave a v Beckove. Práve tam som si uvedomoval, že bez Krista sa nepohnem. A teraz kráčam s Ním. A vďaka Nemu.

Do Mansilli som prišiel s predstihom, takže som spokojne stihol "vychladiť" nohy a šiel som do kostola. Kňaz mi dovolil počas omše modliť sa koncelebračné texty v Slovenskom jazyku i napriek tomu, že ostatní ľudia nerozumeli. Počas prosieb poprosil ľudí o modlitbu za moje kňazstvo.

Veľká vďaka za tento deň Dnes som na 445 km. Už ma čaká len 336 km do cieľa. Zajtra ma čaká Leon - ten ktorý som chcel "navštíviť" už pred pár dňami cestou vlakom. Našťastie sa tak nestalo. Pán mi dal silu. Na slávu Božiu... ... chcem putovať...


Príbeh má pokračovanie tu

Komentáre