Náš slovenský národ - teda, aby som bol presný - jeho katolícka časť, sa rada hlási k vernosti "Petrovho nástupcu". Napíšem to aj trochu inak: Slovenský katolíci vyjadrovali vernosť Kristovmu nástupcovi - pápežovi. Bolo to ešte nedávno - za čias pápeža Jána Pavla II., či Benedikta XVI. Dnes je to inak. Od tých istých ľudí zaznievajú hlasy: Pápež nie je verný Bohu a preto ani my jemu.
Dnes je liturgická spomienka na bl. Jána Duns Scota, františkána, ktorý zomrel r. 1308. Bol to veľký teológ. Pre vernosť pápežovi opustil parížsku univerzitu. (Tu sa dá o tom niečo prečítať) Je mi veľmi ľúto, že v dnešnej dobe zaznieva viacero hlasov, ktoré spochybňujú konanie pápeža Františka, ako keby to bol nejaký duchovný, či teologický amatér. Zabúdame na to všetko kým je a už vôbec si nevieme predstaviť, čo všetko beží jeho hlavou a srdcom. Zabúdame aj na to, aká je jeho viera - KATOLÍCKA. Jeho skúsenosť je omnoho širšia ako tá naša.
 |
| František pred pápežom (zdroj: https://fr.wikipedia.org/wiki/ Saint_François_d%27Assise_recevant_les_stigmates) |
Pozrime sa, čo hovorí o "katolicite" naše učenie, či vôbec aj my na Slovensku vnímame správne našu identitu.
KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI:
1200 Od prvého spoločenstva v Jeruzaleme až po parúziu (druhý Kristov príchod) Božie cirkvi verné apoštolskej viere slávia všade to isté veľkonočné tajomstvo. Tajomstvo slávené v liturgii (2625) je jedno, ale formy jeho slávenia sú rozličné.
1201 Nesmierne bohatstvo Kristovho tajomstva je také veľké, že nijaká liturgická tradícia (2663) nemôže vyčerpať možnosti jeho vyjadrenia. Dejiny vzniku a rozvoja týchto obradov (rítov) svedčia o ich podivuhodnom vzájomnom dopĺňaní. Keď cirkvi žili liturgické tradície v spoločenstve viery a sviatostí viery, navzájom sa obohacovali a rástli vo vernosti (1158) Tradícii a spoločnému poslaniu celej Cirkvi.
1202 Rozličné liturgické tradície (814) vznikli práve so zreteľom na poslanie Cirkvi. Cirkvi tej istej zemepisnej a kultúrnej oblasti dospeli k sláveniu Kristovho tajomstva osobitými prejavmi príznačnými pre tamojšiu kultúru: v odovzdávaní „zvereného pokladu“ (2Tim 1,14) viery, (1674) v liturgickej symbolike, v organizovaní bratského spoločenstva, v teologickom chápaní tajomstiev a vo formách svätosti. Tak sa Kristus, svetlo a spása všetkých národov, stáva prostredníctvom liturgického života určitej cirkvi zjavným národu a kultúre, (835) ku ktorým je poslaná a u ktorých je zakorenená. Cirkev je katolícka: môže začleniť do svojej jednoty (1937) všetky pravé kultúrne bohatstvá, pričom ich očisťuje.
Otázka znie: Ako vnímame "katolíckosť"; a nie je náš pohľad príliš "subjektívno slovensko katolícky"? Aj na Slovensku je katolíckosť veľmi pestrá. Stačí ísť do Bratislavy, na Oravu, či na východ, alebo hoc aj do dvoch rôznych obcí. Táto rôznosť si nemusí odporovať ak zjavuje to isté: Lásku a tajomstvo Trojice a to v duchu jednoty.
My na Slovensku sme "odborníci" ktorí rozumejú problémom v Amazónii, ktorá je rozlohou väčšia ako Európa. Pritom nepoznáme rozdiely medzi Rímskokatolíckym a Gréckokatolíckym obradom. Chceme poukazovať na prešľapy pápeža a naše osobné nedodržanie hlavného prikázania o láske k Bohu a k blíznemu prehliadame. V tomto kontexte mne ako františkánovi prichádza na myseľ jedna skúsenosť nášho zakladateľa.
V tomto som veľmi vďačný sv. Františkovi z Assisi, ktorí neposudzoval Inocenta III. a mal naozaj za čo, ale bol mu poslušný. František z Assisi totiž videl viac a ďalej ... videl pôsobenie Božieho Ducha v našich nedostatkoch. Bola to pokora a mlčanie v dôvernom očakávaní. František z Assisi veril v neporaziteľnosť Evanjelia a aj v to, že veci môžu byť aj inak ako ich vidí on sám. On videl veci svojím pohľadom a zvolil si vernosť. Potvrdzuje to sám vo svojom Testamente: "A keď mi Pán zveril starosť o bratov, nikto mi neukazoval, čo mám robiť, ale sám Najvyšší mi zjavil, že mám žiť podľa svätého evanjelia. Dal som to stručnými slovami napísať a pán pápež mi to potvrdil."
Čítal som jeden zaujímavý komentár k Evanjeliu podľa Lukáša 15, 1-10 [V nebi bude radosť nad hriešnikom, ktorý robí pokánie]: "Toto podobenstvo hovorí o obrátení; obrátiť sa však nemá hriešnik ku spravodlivosti, ale spravodlivý k milosrdenstvu. Milosť, ktorú nám preukázal Boh sa musí zrkadliť v našom správaní k nepriateľom a hriešnym ľudom. Otec zo svojho srdca nevylučuje žiadneho svojho syna. Z jeho blízkosti sa vylučuje len ten, kto vylučuje niektorého brata."
František z Assisi píše, ako ho milosrdenstvo naučilo správať sa k ľudom:
"Pán dal mne, bratovi Františkovi, že som takto začal konať pokánie: kým som bol v hriechoch, zdalo sa mi príliš trpké, čo i len pozrieť na malomocných. Sám Pán ma medzi nich zaviedol a ja som im preukázal milosrdenstvo. Keď som od nich odchádzal, to, čo sa mi zdalo trpké, premenilo sa mi na sladkosť duše a tela. Potom som trochu porozmýšľal a opustil som svet..."
Skúsme byť milosrdní k iným. Milosrdenstvo hľadí ponad zákon (Pritom všetkom "zákon" nevyhlasuje za nepotrebný a neplatný.) Buďme milosrdný aj k sebe samým. Potom porozumieme mnohým veciam. Niečo z tohoto mi napadlo i pri čítaní tohto textu a Pavlovej skúsenosti: "A aby som sa nevyvyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval. Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, ale on mi povedal: "Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti." A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný." (2 Kor 12, 7b-10)
KKC o milosrdenstve hovorí:
1829 Ovocím lásky je radosť, pokoj a milosrdenstvo. Láska vyžaduje dobročinnosť a bratské napomínanie; (2540) je dobrotivá, vzbudzuje vzájomnosť, je vždy nezištná a štedrá; je priateľstvom a spoločenstvom.
„Zavŕšením všetkých našich činov je láska. Tam je cieľ: kvôli nemu bežíme; k nemu bežíme; keď ho dosiahneme, nájdeme odpočinok.“
Komentáre
Zverejnenie komentára