Musel Ježiš trpieť?

Veľký piatok - najbolestnejší deň liturgického roka. Je to deň pokánia, ktorý nám akoby predkladá povinnosť byť v žiali. Pašie - Evanjeliový príbeh, ktorý sa číta v tento deň ( Jn 18, 1 – 19, 42 ) potvrdzuje tento pohľad. Liturgia, ktorá sa dnes slávi nie je liturgiou radosti, ale slávením umučenia a smrti nášho Pána.

Vo viere môžeme a máme mať aj právo na radosť. Svätý Pavol to vyjadruje slovami:

"Lebo keď svet v Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania. Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť." (1 Kor 1, 21-24) Preto môže byť na mieste pre nás kresťanov pozdrav: "Nech je pozdravený kríž, nádej naša jediná", vďaka ktorému môžeme oslavovať Božie milosrdenstvo. Uvažovanie nad dobrom Boha je dôležité, aby sme pochopili, či musel Ježiš trpieť.

Čo nám môže ponúknuť Ježišovo vrcholné dielo spásy? Prečo Boh nevykonal spásu iným spôsobom? Pre obohatenie nášho uvažovania sa vrátime k počiatku Božieho zámeru. Udalosť, ktorú opisujú Pašie, udalosť Ježišovho utrpenia a smrti majú priamu spojitosť so stvorením človeka a našim počiatkom v "záhrade", ktorý nazývame niekedy aj "raj". 

Slávnosť Zeleného štvrtka bola zakončená Ježišovým odchodom do Getsemanskej záhrady, veľkopiatkové pašie začínajú práve tam. Getsemanská záhrada je paralelným miestom zo záhradou do ktorej bol umiestnený človek. Bolo to miesto v ktorom sa človek mohol cítiť bezpečne v blízkosti Boha. To všetko až do okamihu, kedy prichádza nepriateľ z vonka. V prípade prvého človeka je to satan, v prípade Ježiša je to Judáš. Prichádzajú obaja pod zámienkou priateľstva a ničia vzťah lásky. Dôsledkom toho bol človek i Ježiš vyvedený zo záhrady.

V človeku (Adamovi a Eve) sa môžeme vidieť my sami, ako tých, ktorý nedôverujú a prestávame byť poslušnými. To je náš stav po hriechu. Strata dôvery a pýcha. Človek začína mať STRACH z dobrého Boha. I my máme strach - "Ako ma vidí Boh?" Celý Starý Zákon neprestajne hovorí o starostlivosti a láske Boha voči človeku. V momente ľudského pádu v záhrade je človeku ohlásené protoevanjelium. Zvesť o víťazstve nad skazou hriechu.

"Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ - Genezis 3,15 (V tomto boji ma nemalú zásluhu i Božia Matka Mária. Jej prítomnosť v tomto diele však nebudem rozoberať pre rozsah úvahy.)

Na druhej strane je Ježiš, ktorý v Getsemanskej záhrade dôveruje Otcovi a je mu poslušný. („Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ - Lukáš 22,42) Ten, ktorý sa nestavia proti vôli Otca, nestavia sa ani voči vôli človeka, a nechá sa "vyviesť" zo záhrady, ale nie opustený Otcom. Dôveruje mu. Verí v jeho lásku. Človek je vyvedený zo záhrady za trest, lebo neuposlúchol. Dostáva pritom už spomenutý prísľub nádeje a víťazstva.

Evanjelista Lukáš pripomína Božie milosrdenstvo a dobro, slovami Ježiša Krista z kríža: "Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia." (Lk 23,34) A poslednou bodkou odpustenia je hmatateľný dôkaz, keď zločincovi z kríža hovorí: " „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji." (Lk 23,43)  Potvrdenie a zavŕšenie protoevanjelia. Boh obnovuje poriadok. Človek sa môže vrátiť do záhrady, v ktorej môže prežívať vzťah dôvery.

Prečo je potom v Božom pláne smrť? Musel byť Boží trest až tak veľký?

Človek nebol nesmrteľný. Ani pred hriechom. Veď je stvorený z prachu zeme. Prach nemá stálu trvácnosť. Smrť mala premeniť život človeka a ten nemal mať z toho strach, lebo prvotná dôvera človeka bola veľká až do momentu hriechu. Smrť je bolestivá, až keď je bez nádeje. Smrti môžeme byť nakoniec ešte vďační. Skrze ňu má koniec každý hriech a každá bolesť. I tá Ježišova.

Ježišova smrť bola predpovedaná už v spomínanom Protoevanjeliu: " ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ - Genezis 3,15" - Ježiš rozšliape hlavu, ale bude to aj jeho pozemská smrť. Toto predpovedali aj mnohí proroci. To si uvedomoval aj Ježiš. Ako sme už uviedli, Ježišova smrť bola iná. Bola oslobodená od jeho osobného hriechu. I na kríži dôveroval Bohu a láske. Otec dal prísľub a Ježiš mal nádej. Vzťah zo záhrady.

Ježišova smrť bola iná aj v ďalšej skutočnosti. Mala moc iba tri dni. Využil čas zostúpiť k zosnulým a priniesť im odpustenie. Následne Ježiš vstáva z mŕtvych - premáha smrť a prináša večný život. ŽIVOT - oslobodený od hriechu, od bolesti, od trápenia, tak ako to bolo na začiatku v záhrade. I keď rany na jeho tele zostali, neniesli so sebou "bolesť". Inak by do svojich rán nedovolil apoštolovi Tomášovi vložiť svoj prst.

Čas života človeka je dlhší ako si pripúšťame. Nášmu pozemskému času bola od počiatku pridaná večnosť. (Jedna zo základných právd je: "Duša človeka je nesmrteľná.") Budeme však schopní zvládnuť poriadok tejto večnosti? Tam totiž nebude "náš poriadok" (respektíve neporiadok nášho každodenného chaosu a neschopnosti si nájsť "čas") - ale Boží poriadok - poriadok "zo záhrady". Tento raz, už s našou skúsenosťou, ktorú budeme niesť v našich ranách - ale už bez bolesti.

Bolesť a utrpenie je "megafón, ktorý chce prebudiť tento svet." - "C. S. Lewis hovorí, že Boh k nám šepká v našich radostiach, hovorí v našom svedomí a kričí v našich bolestiach. Je to jeho megafón, ktorým chce prebudiť hluchý svet."

Tajomstvo Ježišovej smrti vedie ešte k inej dôležitej skutočnosti. Je to uvedomenie si toho, že sme jedným ľudstvom. Zomiera za nás i za všetkých. Niet v nás rozdielu. Po teologickej a rovnako po genetickej stránke máme jeden pôvod. Existuje človek "jednej prirodzenosti". Rovnako či chceme, alebo nechceme prijať tých "iných", musíme priznať, že aj poslanie máme rovnaké. A rovnaký je aj náš cieľ.

Prvotný Boží zámer jednoty, dôvery a lásky je vrcholom usporiadania a poriadku Božieho. Bez odpustenia niet budúcnosti. Bez lásky niet spravodlivosti. Bez zodpovednosti niet poriadku. "A on niesol naše neduhy, vzal na seba naše bolesti. No my sme ho pokladali za zbitého, STRESTANÉHO BOHOM a pokoreného. Ale on bol prebodnutý pre naše neprávosti, pre naše zločiny strýznený. On PRE NÁŠ POKOJ ZNÁŠAL TREST a jeho rany nás uzdravili." (Iz 53,4-5) Znovu sa vráťme do záhrady v Jánovom Evanjeliu. Ján nezabúda poznamenať, že na Ježišovo slovo sa apoštolom v Getsemanskej záhrade nič nestalo. Mohli "v pokoji" odísť. Splnilo sa na ňom to, že vzal to všetko "na seba".

Čo nás trápi na ľudskom živote? To, že človek trpí? Že nemá čo na seba obliecť? Alebo, že nemá kde bývať?

- Čo nás trápi na Ježišovom kríži? Ako vyzerá, lebo my by sme tak nechceli vyzerať?

Trápi nás to, že okolo kríža bolo veľa ľudí, ale plakalo iba zopár. Iba zopár pochopilo, že trpí človek, že trpí Boh???

Z hrôzou zistíme, že On nebol strestaný Bohom, - ale ľuďmi!!! Kristus nemusel trpieť!!! Prijal vôľu človeka.

Ak budeme pozerať na trpiacich - na lôžku, na ulici, na utečencov, na tých, ktorí sú vo vojne, len preto, že my by sme tak nechceli žiť - je to málo. Zmeňme ich situáciu tým, že budeme v nich vidieť trpiaceho Boha a budeme sa snažiť zmeniť ich situáciu, aby mali nádej a skúsenosť blízkosti milosrdného Boha. Lebo ak by nebolo večnosti, potom by smrť bola šťastným vykúpením a nebolo by potrebné VSTAŤ Z MŔTVYCH a žiť VEČNE.

- Zmeňme náš vnútorný neporiadok na ten BOŽÍ PORIADOK - lásky, dôvery a odpustenia. Iba vtedy budeme kráčať správne.

"Hľa, úspech bude mať môj služobník, pozdvihne, vyvýši, zvelebí sa veľmi. Ako sa nad ním zhrozili mnohí, - veď neľudsky je znetvorený jeho výzor a jeho obraz je nepodobný človeku - tak ho budú obdivovať mnohé národy, králi si pred ním zatvoria ústa. Veď uvidia, o čom sa im nevravelo, a poznajú, čo neslýchali!" (Iz 52,13-15)

Tak nenechajme ho trpieť. Nebuďme slepí pred potrebami tých, ktorí sú ukrižovaní v dnešnej dobe. Nebuďme hluchí, keď pôjdeme okolo mlčiaceho mučeníka. Ježiš znovu trpí v nás, trpí okolo nás. Nemusí, chce. Môžeme to však zmeniť - pomôcť mu, všimnúť si ho nekrižovať ho viac.

*          *          *

"S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa." Galaťanom 2,19-20)

Poznámka: V skrátenej a upravenej podobe odznela táto úvaha ako kázeň na obradoch 14. apríla 2017 (Veľký piatok), vo Františkánskom kostole v Bratislave. (Inšpirované komentárom ku knihe Genezis, Kalich 1978)