Rád pozerám
na hviezdy. Mám na izbe ďalekohľad (20-60*60). Celkom jednoduchý, ale na
pozorovanie mesiaca to stačí. Už som videl aj Jupiter. Prečo spomínam
ďalekohľad? Lebo pomáha hľadaniu.
Pred pár
dňami som šiel po nákupnom centre a prechádzal som okolo obchodu, kde som
vedel, že majú ďalekohľady. Vošiel som dnu. Začal som si prezerať ponuku.
Popritom mi padli oči aj na iné "predmety" ktoré tam boli. A vtedy
som si spomenul na túto "tému" - Hľadá sa človek zmierenia. Tie veci,
ktoré boli v tom obchode boli zbrane rôzneho druhu. Neskutočne veľa strelných
zbraní. Dokonca aj rôzne sečné a bodné zbrane. Žiadne kuchynské nožíčky. Vtedy
mi napadlo "K čomu to potrebujú ľudia v tomto čase mieru?" Kde to
reálne použijú? Ako s tým cvičia? A k čomu ich to vychováva?
Vrátil som
sa k ďalekohľadom. Čo a koho vidia ľudia cez túto optiku? Je to ich nepriateľ?
Alebo je to niekto kto im nesie zmierenie? Ja som tiež skoro pre
"hľadanie" toho "vzdialeného" prehliadol to
"blízke".
Ono, totiž
aj ďalekohľad nedokáže všetko. Treba mať dobrú a dobre nastavenú optiku.
Hľadá sa človek...
Jednu optiku
našej spoločnosti nám po ponúkajú média. Lenže sú oni nastavené správne?
Ďalekohľad nemôže byť poškodený, inak bude obraz nekvalitný. A tu pozorujem, že
média sú prehnité. Sú v nich diery. Nie celé sú zlé. Len treba opraviť tie
diery. To sa celkom dá, ak to človek aj chce. My kresťania sme povolaní a teda
istým spôsobom aj povinný zaujímať sa o svet okolo nás.
Hľadanie. K
tomu treba aspoň "tušiť" že čo hľadáme. Vieme aj my koho hľadáme? Aké
sú naše kritéria hľadania? Chcem človeka zmierenia hľadať v sebe, či v iných? I
toto je dôležitý fakt pri hľadaní. V názve vidím zámerne slova "muž"
a "žena". Takže aj toto treba rozlúštiť. Jedno som si isto vedomý.
Neexistujú v Božích očiach ľudia dvoch kategórii. Je iba jeden druh človeka.
Ten, ktorý je stvorený na Boží obraz. Dôležitá a podstatná informácia.
Pri tomto
hľadaní je dôležité byť trpezlivý. Dovoľme si venovať tomu čas. Scott Peck,
známy psychiater hovorí, že človek môže dokázať takmer všetko, len potrebuje
tomu venovať dostatok času. I naše hľadanie potrebuje "čas".
Nenechajme sa uponáhľať. Potrebujeme prekročiť hranice toho
"známeho".
Hľa človek...
Pred
nedávnom som sa stretol s jedným bratom, ktorý už roky pôsobí vo Svätej Zemi.
Spomínal prečo je dôležité, aby sme tam ako kresťania žili. Vyjadril to v troch
skutočnostiach. Prvou je, že nie sú tam, aby moralizovali. Druhou je, že nie sú
tam, aby politikárčili. Treťou tou najdôležitejšou je, že sú tam, aby tam žili.
Žiť bratstvo je najdôležitejšie. To je najdôležitejšia "reč" ktorej
rozumie každý. Keď vidia, že žijeme odpustenie, zmierenie. Nie teda iba slová,
ale svedectvo života. Politické režimy sa menia, ale spoločenstvo má stále
jednu podobu.
To vychádza
aj zo skúsenosti sv. Františka z Assisi, ktorý sa v roku 1217 zúčastnil V. križiackej
výpravy. Nie ako vojak, nie ako rytier, ale ako posol "veľkého
kráľa". Nebojoval. Žil lásku, zmierenie, odpustenie - bez zbrane v ruke. Vďaka tomu môžu naši bratia nepretržite byť prítomní vo Svätej Zemi...už 800 rokov. Za každej "vlády".
Aký je ten
skutočný pokoj? Zmierenie prináša
pokoj... JEŽIŠ - ten, ktorý nás zmieril... Priniesol POKOJ.. blahoslavení tí,
čo šíria pokoj (to sú tí, ktorí sú zmierení - zo sebou, s blížnym - s Bohom)
Dovolím si
povedať, že svätý František bol citlivým človekom. Bol to muž, ktorý o sebe
tvrdil, že je nevzdelaný, ale dejiny ukazujú opak. Bol rozumný a s vysokým EQ.
Nezrýchľoval svoje konanie, ale pokojne reagoval na potreby.
Hľadá sa človek... hľadajúcim človekom!
Je tu ešte
tretia možnosť videnia a hľadania. Stala sa už neraz. Spomeniem iba jednu. Istá
žena, ktorá neurobila najlepšie rozhodnutie. Podstúpila interrupciu. Až časom
jej došlo, čo urobila. Tak to býva. Bolesť a trápenie zavládlo v jej duši.
Začala hľadať pomoc. Hľadala človeka, ktorý by jej mohol priniesť zmierenie a
pokoj. Vybrala sa za kňazom. Boli by sme sa tešili, že si zvolila túto cestu,
opak je však pravdou. Nemalo by sa stávať, ale stalo sa, že kňaz ju za jej
skutok slušne povedané "zvozil". Namiesto odpustenia a zmierenia
hlbšie prehĺbenie problému a väčší nepokoj.
Hnevá nás
toto konanie kňaza? Či nie sme my všetci tak trochu (a niekedy aj riadne) ako
on? Nie sme aj my tí, ktorí nedoprajú iným zmierenie? Nedoprajeme ho ani sebe!?
Hľadíme niekde do diaľav, kde je ten, ktorý by nás zmieril.... a pritom je v
nás. V tom obraze na ktorého podobu sme stvorený. Máme správne nastavenú
"optiku" nášho života? Lebo
Boh vidí v nás viac ako my sami.
Ježiš je
naozaj prekvapujúcim bojovníkom. Fascinuje ma jeho postoj v Getsemanskej
záhrade. Vie a tuší, že príde Judáš s vojakmi. Modlí sa a nerobí nič. Nedáva
dokopy vojenskú kohortu. Nevyzbrojuje apoštolov zbraňami. Modlí sa. Nie je
opustený Otcom. On to vie. To človek ho opúšťa. Apoštoli spia, Judáš vedie
vojakov... a Ježiš hovorí... nech sa stane Jeho vôľa. Je zmierený.
"Blahoslavení, ktorí šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi."
Naša doba sa
zrýchľuje. Stále čoraz rýchlejšie procesory v našich PC a mobiloch...
rýchlejšie výrobné procesy, rýchlejšie autá a "internety"... ale naše
"hlavy - mozgy" stoja. Nerozmýšľame. A nie sme citlivý. Čakáme neviem
načo a dúfame, že sa to dostaví. A pritom my by sme nemali "stáť" ale
kráčať. A vôbec netreba rýchlo. Stačí nepatrný, pokojný a trpezlivý pohyb.
Človek dokáže takmer čokoľvek, len si potrebuje nechať čas....
Otázka je,
či sme ochotní byť ľuďmi zmierenia?! hľadá sa totiž ČLOVEK
Komentáre
Zverejnenie komentára