...k 17. novembru...

V týchto dňoch si pripomíname 25. výročie „Nežnej revolúcie“ ktorá zmenila život v našej krajine. Pre mňa to bol veľký okamih. Veľa si z tohto dňa nepamätám, pri mojom veku som nemal možnosť štrngotať kľúčmi, ale čo si pamätám mi postačuje, aby som pochopil jeho význam. Rodičia ma naučili ako si mám „vážiť“ obdobie komunizmu. Mama mi povedala o májových sprievodoch, že sú to blbosti na ktoré nemusím ísť a pionierom som sa „nestal“ kvôli chorobe. Nebol som tam, ale „súdruhovia“ mi odkázali, že napriek tomu je môj sľub platný. Rovnako v novembrový deň, po návrate zo školy som našiel môjho otca, ako sedí pri telke. Neobvyklé pre neho. Nikdy to nerobil, že si po práci sadol k telke. Naopak šiel do ďalšej práce. V ten veľký deň, 17. novembra 1989, nie. Sedel pri telke a vysvetlil mi čo sa deje v Prahe a v Bratislave. Bol to pre mňa zážitok. Keď som na druhý deň prišiel do školy namiesto zvyčajného pozdravu „Česť práci!“ som „pána učiteľa“ pozdravil „Dobrý deň.“ – „Súdruh“ učiteľ ma samozrejme upozornil, že inak by som mal pozdraviť, ja som však s pokojom povedal iba toľko: „Už nie pán učiteľ, od včera už nie.“

            Áno, veci sa začali meniť. Mal som možnosť spoznať množstvo ľudí, ktorí trpeli počas totality, alebo mali s ňou bolestnú skúsenosť. Nikto z nich sa nechcel do tejto doby vrátiť hoc boli „rožky za pár halierov.“ Vzácnejšia je im sloboda, ktorú vydobyli. A veruže som im vďačný za to všetko. Pochodil som už viacero krajín a mal som sa možnosť pozrieť na Slovensko aj z iného uhla pohľadu ako z toho nášho domáceho. Niekedy si neuvedomujeme aká je krásna naša krajina, akí úžasní ľudia tu žijú. A celkovo tá naša komplikovaná nátura, „pohostinného“ Slováka popretkávaná neprajnosťou tomu druhému, je stále príťažlivá. Nie sme na tom našom Slovensku na tom tak zle, že by sme mali dávať za pravdu názorom, že „vtedy bolo lepšie.“

            Napriek tomu si myslím, a stotožňujem sa s názorom, že sme tu na Slovensku urobili „niekde chybu.“ Boli sme nedôslední a nechávame o našej krajine rozhodovať zopár ľudí. (Nemyslím len politikov.) Napríklad v poslednú volebnú sobotu 15.11., bolo pri volebných urnách „len“ 48,34%. Iba polovica rozhodovala a druhá polovica bola kde? Áno možno niektorí nemohli z rôznych závažných dôvodov. Ale tí, ktorí tak urobili zo svojho pohodlia, zo svojho indiferentizmu a egoizmu sa môžu hanbiť. Svojím rozhodnutím dovoľujú ohrozovať demokratické zriadenie nášho štátu. Možno mi niekto povie, nakoniec dobre, že neboli, lebo by ešte zhoršili situáciu zlou voľbou.  Ale potom tu máme väčší problém a to je vzdelávanie v politickej, sociálnej a spoločenskej a predovšetkým v hodnotovej oblasti. V tomto bol komunizmus „naozaj lepší“ ako my teraz, lebo vtedy sa systematicky natĺkala ideológia do hláv, či to človek chcel, alebo nechcel. Teraz v školách naučia o politike a hodnotách mizerné minimum. Hlavne, že máme veľa informácii. Ale nie je to iba o školách, ale i našich rodinách.

            Možno mi bude niekto vyčítať negativizmus. No ja sa ako negativista necítim. Skôr som realista s kresťanskou vierou. Keby som tej nemal, tak nepíšem tento príspevok. Ale chcem to tu písať, lebo verím, že vždy je možnosť na nápravu. Vždy a stále môžeme veci zmeniť k lepšiemu. Vždy a stále treba hovoriť o tom, že sme niečo pokazili a dá sa to zlepšiť a zmeniť. Napríklad v piatok som bol na demonštrácii – „Nedajme si zobrať 17. november“ – Veľmi ma zabolela skutočnosť, ktorá tam zaznela z úst lekára, ktorý hovoril o zbierke na podporu „Ligy proti rakovine.“ Tento rok 2014 sa do nej zapojilo 16000 dobrovoľníkov, ktorí venovali svoj čas pomoci onkologickým pacientom. Ich služba si vyžadovala množstvo času. Za tento čas vyzbierali 921.238,56 EUR (www.lpr.sk) Pred niekoľkými dňami priniesli média informáciu, že mal byť (pozn.: nebude, lebo po medializácii bola kúpa zastavená) zakúpený CT prístroj za takmer 1,6 milióna eur. Rovnaký prístroj v máji tohto roku kúpila Nemocnica Havlíčkův Brod za 540-tisíc eur, čo je zhruba tretina toho, za čo mal byť kúpený v Piešťanoch. (www.ekonomika.sme.sk) Rozdiel je viac ako milion eur. Toto je „iba“ jedna situácia v zdravotníctve. (Keď ide niekto do nemocnice, musí si ešte aj „lacný toaleťák“ priniesť) A nikto za to nie je súdený a nie je vyvodená žiadna právna zodpovednosť!? Na jednej strane sa ľudia namáhajú, aby sa zlepšila situácia a na druhej strane sa niekto na tom „nabaľuje“?! To nie je môj negativizmus, to je realita. Som vďačný za každú osobu, ktorá poctivo pracuje na svojom diele. A preto treba hovoriť o tom.

            Čoraz viac je tu potrebná morálka a rešpekt pred zásadami a hodnotami života. Ak sa toto vytratí bude neskoro. Ja si neprivlastňujem pravdu, neprivlastňujem si ani to, že by som bol dokonalý. Snažím sa však čoraz viac prenikať do Pravdy a hodnôt. Dôležité je v pokore hľadať pravdu o nás ľudoch. Je dôležité, aby sme sa vracali k službe konkrétnemu človeku, hodnote konkrétneho človeka a to v prijatí, že nie sme až takým vrcholom tohto vesmíru, ako si často myslíme. Či už za vrchol pripustím Boha, či už je to „Princíp“ alebo „Dobro“ alebo „Spravodlivosť“, alebo akákoľvek hodnota bude to len a len lepšie. Ja som však nenašiel nič lepšie ako milujúceho Boha a kresťanské posolstvo lásky a zmierenia hlásané v Evanjeliu.

            Snažím sa pochopiť tých, ktorí si myslia, že „vlastnia pravdu“ a pokladajú sa za „obhajcov pravdy.“ Keď ale čítam ich „obhajobu“ vidím, že sami prezentujú iba jej „časť“ aj to práve iba tú, ktorá sa vzďaľuje tej skutočnej Pravde. Sú tu dnes mnohí obhajcovia práv menšín a skupín ktoré sa odvolávajú na Ústavu a na zákony a pritom prehliadajú, že demokracia je systém väčšiny. Odvolávajú sa na práva „na všetko“ a opierajú sa o Ústavu, pritom samotná Ústava v čl. 13 v 2. bode hovorí, že „Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.“ Preto napríklad na Slovensku podľa tohto nemôže menšina hovoriť o tom, čo je lepšie pre väčšinu, ale má to byť predmetom dialógu a hlasovania. Väčšina by mala rešpektovať dôstojnosť, ale nie bezbrehosť.

         Kresťanstvo ponúka riešenie pre celú spoločnosť i pre menšiny, cez NEMENNÉ hodnoty lásky, spravodlivosti, milosrdenstva, odpustenia a dobra. Nemožno o nich „hlasovať“ a vyhlásiť ich za už neplatné – v tom je ich záruka. Možno aj preto niektorí túžia zničiť Cirkev, lebo si myslia, že tým utíšia svoje svedomie. Zabúdajú pritom na to, že Cirkev to nie je iba pápež, biskup, miestna Cirkev na Slovensku, ale to spoločenstvo, ktoré vedie Boží Duch. Boh tu bude stále a s Ním aj riešenie a nádej. Bude tu prítomné najvyššie „právo lásky“ – lásky, ktorá buduje, ktorá sa obetuje... ktorá sa zrieka. Je dôležité vrátiť človeku dôstojnosť. Právo na život, právo na slobodu. Ale i život, i sloboda má pravidlá. Pravidlo je spravodlivosť. Na tú sme asi 17. novembra zabudli. Tí, ktorí 40 rokov ničili túto krajinu nepoznali spravodlivosť a preto si dovolili a dovoľujú robiť „čo chcú“ aj naďalej. Nedajme si zobrať 17. november. Nedajme si zobrať slobodu. Nedajme si zobrať BOHA, lebo On je CESTA, On je PRAVDA, On je ŽIVOT a zmysel nášho konania.