Dotyk chudobného človeka

Ako malý chalan som s napätím očakával sviatok svätého Martina. Pranostika na 11. novembra mi bola známa: „Svätý Martin prichádza na bielom koni.“ S napätím som očakával, či v tento deň začne snežiť. Rovnako sa mi tento deň spája aj s našim farským kostolom, ktorý je zasvätený rovnako svätému Martinovi z Tours. Je to starobylý kostol zo 14. storočia. Aj keď už máme vo farnosti novší kostol, vždy v tento deň zvykneme mať svätú omšu v tomto staršom kostole. Ako malý chalan som cez malé okno nakúkal, či cez svätú omšu začne snežiť. A jeden rok to prišlo. Za oknom sa začali objavovať prvé snehové vločky. Bol to pre mňa prejav Božej dobroty.

Aj keď som si teraz už vedomí, že Boh nie je meteorológ, či hlavný koordinátor snehových mračien, či výšky teploty, stále vnútorne očakávam, či začne snežiť. Prvý sneh bol pre mňa jedným z mnohých dotykov Božej dobroty voči mne malému chalanovi. Boh sa so mnou podelil o kúsok periny. Takto som to vnímal pri pohľade na oltárny obraz na ktorom bol statočný vojak deliaci sa o svoj plášť s chudobným žobrákom. Pri tom očakávaní snehu som si bol vedomí aj toho, že niekomu môže byť z toho chladu zima, tak ako tomu žobrákovi z oltárneho obrazu. Jeho sa tiež Boh dotkol – omnoho zreteľnejšie, cez Martina, ochotného vojaka, ktorý sa ho „dotkol“ plášťom.      

Rovnako som neskôr začal vnímať aj skúsenosť svätého Františka z Assisi, ktorý keď išiel na koni okolo žobráka zosadol, aby ho mohol objať. Boh sa znovu dotýka človeka. Myslím, že obaja, či svätý Martin, či svätý František videli svoj vzor v Ježišovi Kristovi. On „kade chodil, všade dobre robil“. Dotýkal sa ľudskej biedy, uzdravoval a oslobodzoval ľudí z ich trápení a chorôb. Ježiš dokazoval, že Bohu Otcovi záleží na človeku a túži, aby jeho zmysly boli zdravé. Oči, sluch, čuch, hmat i chuť. Všetky naše zmysly nám totiž môžu priblížiť Boha. Oči pri pohľade na krásu a sluch pri počutí krásnych slov, či nádhernej hudby. Čuchom môžeme vnímať vôňu pestrofarebných kvetov a dotykom perí môžeme svojím blízkym vtlačiť bozk. A nie menej nás na Božiu všemohúcu tvorivosť upriamuje jedinečná chuť dobrého nápoja, či s láskou pripraveného jedla.    

Človek si málo uvedomuje potrebu a úlohu svojich zmyslov. A predsa Boh ich stvoril, aby nám slúžili. V Piatej knihe Mojžišovej (Dt 4,28), u proroka Jeremiáša (10,3-9) a v Žalmoch (Ž 115, Ž 135), nachádzame zmienku a výčitku Boha voči človeku, prečo si vyberá a vyrába modly, ktoré nemajú zmysly, kým On sám je živý a privlastňuje si schopnosti našich ľudských zmyslov. V tomto je prítomné tajomstvo stvorenia človeka o ktorom hovoríme, že je stvorený na obraz a podobu Boha. Okrem toho poznáme z Písma viacero Ježišových skutkov pri ktorých sa dotýka a uzdravuje zmysly. Bohu záleží na tom, aby človek vnímal jeho prítomnosť a blízkosť cez zmysly.

Slávny ruský spisovateľ Dostojevský vo svojom diele Idiot píše: „Krása spasí svet.“ – Túto krásu môžeme vidieť v láske a obete. A dnes si ju môžeme pripomenúť cez skutok svätého Martina. Ale ako máme vnímať, že niekto stratí sluch? Mohli by sme to nazvať „nevyhnutné utrpenie“, ktoré je veľkým zápasom „so sebou samým“. Každý z nás pri bolesti a utrpení bojuje o vieru, že Boh nie je zlý, ale že je našim ochrancom. Rovnako to vidíme aj na Ježišovi, ktorý sa krvou potí pred jeho utrpením. Spolu s Ním povedzme – „Nech sa stane tvoja vôľa“ – čim vyjadríme „túžbu po domove“ v ktorom sa budeme cítiť pri Bohu Otcovi bezpečne. Nedovoľme, aby zakopnutia o kameň, či únava zvíťazili nad našou túžbou získať niečo viac. Potom budeme môcť pocítiť jeho prijatie cez dotyk, rovnako ako žobrák pri svätom Martinovi. Martin neskôr pochopil, že nemôže byť "iba" sociálny pracovník, ale že jeho miesto je cez modlitbu naplnené vyšším zámerom večnosti.       

Mních Matta el-Meskin vo svojom diele „Rady k modlitbe“ píše: „Skutočný človek modlitby sa neuspokojí s tým, že svojich blízkych nosí v srdci a prednáša ich v modlitbe pred Boha, ale skôr prináša Boha všetkým ľudom a to zvlášť hriešnikom. [...] Človek modlitby – hriešnik, nielenže od Boha získal dar vidieť svoje vlastné hriechy, rovnako vie v druhom vidieť Boží obraz, ktorého pečať nosí v sebe každý. [...] Modliť sa znamená vzývať Ducha, ktorý usvedčuje z hriechu, avšak i Ducha, ktorý prináša útechu.“

Keď si toto uvedomíme v našom živote, prídeme na to, že sme všetci „chudobní“ na lásku, a skúpi voči Bohu, ktorý nás volá ku láske. Sami čakáme a nechceme dať. Chceme prijať plášť, ale svojho sa nechceme zriecť. My chceme byť stredobodom a tých na okraji si nevšímame.  Boh nás pozýva k zmene zmýšľania.
V našom živote dôležité, aby sme Bohu a našim blížnym vyjadrovali vďaku, že sa nás svojimi skutkami dotýkajú a „tak nám hovoria“, že Boh žije. Žije v nás a žije v nich. „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto maličkých mne ste urobili.“ – Boh sa stotožňuje s trpiacimi, ale zároveň nás pozýva, aby sme boli ako On – dotýkajúci sa.