Láska nie je len pocit

Čítal som jednu myšlienku o láske: „Láska nie je len pocit, ... je to akt vôle, ktorý pozostáva z preferovania dobra toho druhého nad naše vlastné dobro. (sv. Ján Pavol II.)

Oslovili ma tieto slová ako celok, ale i jednotlivo. Dopomohlo k tomu, že v tejto vete bolo vyznačených 5 slov.

LÁSKA – AKT VÔLE – DOBRA – DRUHÉHO

V týchto piatych slovách cítim ako pápež Ján Pavol II. pochopil Evanjelium v ktorom Ježiš hovorí o prikázaní lásky. (Konkrétne mám na mysli Evanjelium podľa Jána 15, 9-17) Ježiš v ňom hovorí a tom, ako nás povolal a vyvolil si nás „zo sveta, aby sme išli a prinášali ovocie.“ Presne toto je láska. Má prinášať ovocie, ktoré je ovocím milosti a Božej lásky v nás.

Ježiš nás povzbudzuje, aby sme zostali v „jeho láske“ a „zachovávali sme prikázania“ jeho Otca. Zostať v jeho láske a zachovávať prikázania. Nielen pocit, ale akt nášho bytia (Aktívna činnosť – napríklad túto aktívnu činnosť vidíme v stvoriteľskom diele Boha – Boh stvoril svet z lásky.). Ježiš vo svojej reči hovorí: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.“ Ježiš spĺňa na svojom živote všetko to, čo od nás požaduje. Jeho láska bola aktom (skutkom) vôle (a nielen pocitom) v ktorom preferoval dobro nás všetkých a postavil to nad jeho vlastné dobro.

Tejto téme sa intenzívne venuje aj apoštol Pavol vo svojich listoch. Konkrétne mám na mysli Prvý list Korinťanom. V ňom popisuje Eucharistiu ako miesto prežívania lásky (Teda nielen modlitby, ale vzájomného delenia – teda činnosti.). Je to miesto v ktorom padajú všetky rozdiely a prekážky, ktoré by bránili láske k blížnemu. Popisuje rozdielnosť ľudského konania (askézy ale i pádov), popisuje pestrosť Božích darov – chariziem, a vysvetľuje význam lásky jedinečným „hymnom na lásku“. Hymnus na lásku (1 Kor 13) je jednou z najznámejších častí Písma, ktorú si často spájame so sobášom a láskou muža a ženy. Pozorne však sledujme kontext Pavlovho listu, lebo v ňom pochopíme, že tento hymnus hovorí o láske k blížnemu – vo všeobecnosti – teda ku každému človeku. (A nielen medzi manželmi.)

Dnes sme často konfrontovaní so súčasným morálnym úpadkom a prejavujúcim sa dekadentným správaným mnohých jednotlivcov, či skupín, ktoré si uzurpujú moc, vládu a právo rozhodovať o našej budúcnosti. Prirodzene sa v nás bije túžba po poriadku a spravodlivosti a požadujeme morálny poriadok v celom spoločenskom usporiadaní. Tento chaos v nás vyvoláva nepokoj a smútok nad prítomnou chvíľou.

Kde nájsť riešenie?

- Vo vojne? V diktatúre? V demokracii? V politickom, sociálnom či justičnom usporiadaní?

Vôbec nie. Odpoveď a riešenie ponúka práve Ježišova výzva v spomínanej 15. kapitole Jánovho Evanjelia: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.“ Ježiš nám povedal o LÁSKE. Dal nám príkaz lásky, skrze ktorú máme prinášať ovocie.

Všetci vieme, že problém dneška je morálny úpadok. Nie skupiny poslancov, sudcov, prezidentov, či podnikateľov, ktorí „riadia“ svet – ale v nás všetkých.

V jednej piesni, ktorá nesie výstižný názov „Osprostená mládež“ (Suvereno) zaznieva myšlienka: „všetci vieme o tom čo je vadné“. Naši blížni majú špatné autority. Sme to aj my! Vidíme v tom samých seba?

Pápež František povedal pri jednej kázni: Dve veci potrebujeme: - neohovárať druhých a modliť sa za tých s ktorými máme problémy. Neohovárame? Modlíme sa za iných?

My nepotrebujeme sledovať správy, nepotrebujeme sledovať bulvár, ktorý chce úmyselne zabiť človeka. Rovnako nemôžeme zatvárať naše oči pred problémami sveta, ktorý je za našimi hranicami, pretože je to náš svet. Nepotrebujeme na nich hľadieť ako na príčinu nášho nešťastia, ale ako na obete hriechu.

Bezdomovci, neprispôsobiví občania, utečenci, nezamestnaní, sexuálni otroci, závislí – to sú všetko ľudia chorí na nedostatok lásky.

Ruský historik Zubov vyslovil myšlienku: „Na začiatku každej vojny stoja osobné hriechy človeka.“ – tak je tomu aj dnes. Dnešné veľké konflikty sú ovocím drobných prehreškov a hriechov o ktorých sme si povedali, že sú nepodstatné. O budúcnosti rozhodne voľba nie politikov na GLOBSECu, ale rozhodne o tom každý jeden náš postoj, a to ako pochopíme Ježišovu výzvu o láske. Milovať blížneho to znamená prijať každého. Naozaj každého. (A to aj v duchu „Hymnu na lásku“)

Stará múdrosť vraví: „Pravda nás oslobodí!“ Zrieknime sa dokonalosti, ktorá utláča našu nedokonalosť. Naopak. Majme rešpekt pred akoukoľvek nedokonalosťou, lebo má potenciál, že sa v nej Boh oslávi do pravej dokonalosti. Ak túžime po PRAVDE, tak prijmime, že sme nedokonalí. (porov. 2Kor 12, 9) Prijmime aj to, že človek, ktorého „nemusíme“ je iný. Milujme ho! Nebojujme proti nemu, ani ho nijako neodsudzujme, lebo dávame príležitosť hriechu a potom k vojne už nie je ďaleko.

Spomeňme si len ako vznikali takmer všetky vojny. Často sa za nimi skrývala náboženská pohnútka: „Boh to tak žiada.“

Jediné, čo od nás Boh žiada je láska (v nej spravodlivosť a milosrdenstvo). Lebo v našej slabosti sa dokonale prejavuje Božia milosť. Ak sa budeme snažiť o poriadok v tomto svete, tak nie preto, že chceme niekoho zničiť, ale preto, že chceme uskutočniť „akt vôle, ktorý pozostáva z preferovania dobra toho druhého nad naše vlastné dobro.“ Potom bude v nás Ježišova radosť a naša radosť bude úplná. (porov. Jn 15, 9n.)

____
odznelo na mladežke u Františkánov (14.5.) ako príhovor... v drobnej obmene...