Ruže_nec(haj) pre tých, ktorí milujú

Vysvetlenie názvu... slovná hračka...

1. Ruže nechaj pre tých, ktorí milujú

2. Ruženec pre tých, ktorí milujú

Chcel by som sa zamyslieť nad láskou, nad ružami, a ružencom.

Začal by som starogréckou bájou, v ktorej sa nachádzajú prvé zmienky o tom, prečo sa ruža stala symbolom lásky.

Báj uvádza, že najskôr existovala iba biela ruža. Tá bola zasvätená bohyni lásky Afrodite. Keď Afrodita bežala za svojim umierajúcim milencom Adonisom, pichla sa o tŕň ruže a tá sa jej krvou sfarbila na červeno. Pôvodne boli ruže podľa tejto starogréckej báje biele. Až po tejto udalosti sčervenali a stali sa takým symbolom lásky, lásky, ktorá je ochotná trpieť a obetovať sa.

V kresťanskej tradícii nachádzame slovo „ruženec“, ktorý je pre kresťanov jednou z ústredných modlitieb. Je príbehom lásky Boha k človeku. Vytvára akúsi duchovnú kyticu lásky. Obeta Ježiša Krista je tiež charakteristická cez tŕne. Tŕne z ruže pripomínajú tŕňovú korunu.

Pozrime sa na ruže. Sú to krásne kvety. Mne sa páčia ruže. Zamerajme sa aj na kombináciu troch farieb. Lebo možno viete o tom, že aj farba kvetov ukrýva v sebe symbol a význam.

Biela ruža je znamením čistoty, úcty a pokory.

Žltá farba ruže vyjadruje dva úplne odlišné pocity. Pre európske národy je farbou slobody a spokojnosti, ale u moslimského ľudu je znakom žiarlivosti, zrady a cudzoložstva. Čiže tiež vidíme, že aj kultúrne prostredia sú rôzne, teda musíme dávať pozor komu to dávame, ako to dávame.

A potom je červená ruža – symbolizuje lásku a vášeň. V kresťanstve sa považuje červená farba ruží za znak Kristovho utrpenia a jeho bolestnej smrti na kríži.

Mnohí muži majú dilemu v akej farbe majú darovať kvety, keď milujú nejakú ženu. Mnohí volia červenú ružu. Niektorí to ale nepokladajú za dôležité či je tam taká alebo iná farba. Možno taká rada, aby si predtým ako podarujú nejaký kvet overili u svojej priateľky aká sa jej páči farba a či jej na farbe záleží. Jedna žena mi povedala: „Červenú ružu dávajú často lenivci, lebo to je taký stereotyp, taký štandard. Keď idete do kvetinárstva a opýtate, že akú ružu kúpiť žene tak kvetinárky, keďže majú veľa červených ruží povedia, že červenu. A pritom niektoré ženy majú rady aj iné kvety a možno že si budú viacej vážiť, keď trafíte práve tú jej kvetinu, že jej dáte niečo, čo jej je bližšie.

Ja sa zameriam na ružu, pretože na nej sa nachádza viacero symbolov. Sú tam lupene – okvetne lístky, ktoré určujú farbu kvetu. A už sme teda počuli teda aspoň tieto 3 farby, čo znázorňujú. Sú ešte aj rôzne iné, ale to nebudeme viacej rozoberať. Väčšinou sa hodnotia tie lupene  - privoniame si ich a keď si ružu postavíme do vázičky, tak sa o ňu staráme, tešíme sa z nej. Časom tie lupene opadnú...

A vtedy si povieme, že ten kvet už pre mňa nemá taký význam. Lebo už nie je taký pekný, lebo ovädol. [Niektorí sušia kvety, tých teraz vynechám. To je zase iná kategória.]  Ale teraz, keď kvet opadal – čo urobíme s kvetom za normálnych okolnosti? Vyhodíme von, však...

Ja som nechcel byť teraz taký... že otrhám ružu, ale bol som včera prosiť v kvetinárstve, že keď budú vyhadzovať nejaké „neúspešné“ kvety, tak nech mi odložia, aby som ja nemusel byť ten, ktorý ich ničí. Takže takto vyzerá kvet, ktorý opadal. A povieme si – už je nanič. [kvet bez lupeňov]

Lenže, keď si všimneme, zostalo tam ešte 5 kališných lístkov, ktoré sa nachádzajú na každom kvete – to sú tie zelené lístky pod lupeňmi. Tie nepokladáme za také dôležité. A pritom oni sú veľmi dôležité práve v momente, kedy tie kališné lístky chránia tie okvetné lupene. Sú dôležité pokiaľ sa lupene spevnejú a dorastajú.

Oni ich chránia. A čo je krásne na nich, že oni zostanú na tej stonke úplne dokonca, oni neopadajú. A mohli by sme povedať, že ak my sme zaľúbení do niečoho, čo je krásne, čo nás jednoducho na prvý pohľad osloví, zabúdame na to, že je tu niečo čo sa spája s vernosťou. Lebo krása môže opadnúť a láska môže ochabnúť. Ale niečo tu zostáva, niečo čo je verné, niečo, čo chráni na to zabúdame.

Možno tak trosku zabúdame na to, že keď tie lupene odpadnú, že s tou kvetinou sa ešte stále niečo deje. Možno s tou, ktorá je už odrezaná [oddelená od koreňa] už nie, lebo stráca živiny a je naozaj súca k vyhodeniu. [resp. je tu iná alternatíva – môžeme ju ešte dať do vody, či hliny a snáď sa oživí a zapustí korienky.] Ale keby sme ju nechali na koreni, tak sa s ňou ešte môže niečo stať. A to je asi taká vec, že prinesie plod. Aj ružoví krík z ktorého pôvodne pochádza ruža má plod.

Ruže, ktoré my bežne používame, majú svoj pôvod v šípovom kríku. Naše ruže sú už len umelo ľuďmi vypestované odrody, tie také druhy – to by zasa biológovia mohli povedať aké. Ale že ten pôvod je naozaj v tom kriku, a že to nadivoko rástlo a to si málokedy uvedomujeme, však?

Kto nechodil zo školy zbierať šípky? To sú plody ružového kríka. Čiže ten kvet nie je len na okrasu, ale má priniesť aj nejaký plod. A vieme dobre, že šípky majú veľa vitamínu C, sú zdravé. Čiže ten plod nie je len taký zbytočný, ale prináša aj svoje ďalšie pôsobenie. A toto by som tiež videl, ako takú paralelu k láske, že aby sme nezabúdali, že aj keď niečo možno to krásne opadá, ešte stále je tam niečo, čo je verné, čo už predtým, než tá krása vznikla, ju chránilo a chráni to ešte aj počas toho nasledovného obdobia, kedy ten plod vzniká.

Možno kvety ruže to až tak nevyjadrujú, ale na iných kvetoch [napríklad ovocných] je to evidentne vidieť. Ten plod je dôležitý. V prípade „ruží“ tá šípka.

A ďalej sa často zabúda a možno aj naši kvetinári k tomu pomáhajú, keď vymýšľajú, že z týchto troch ruží, poriadne tŕne má len tá červená. Tie ostatné už majú také slabé. Ale keď vidíte prirodzene, voľne žijúcu ružu – tá ich má viacej tých tŕňov. Čiže znovu – láska a krása, aj to dobré, môže občas priniesť bolesti pri nejakej nepozornosti. Ak človek niečo zanedbá, prehliadne, môže prísť k zraneniu. Ale to neznamená, že samotné to ovocie, alebo ten vzťah, nemá význam. Toto boli ruže.

A teraz k ružencu.

Ja som si priniesol starší ruženec a prišlo mi to úplne vhod, lebo už som nestihol ísť na šípky. Ale viete čo sa mi páči na tom ruženci? Že tie zrniečka majú presne tvar šípok, však?  Sú také oválne. Čiže tiež toto má takú spojitosť s ružami. Dokonca tých 5 desiatkov je ako tých 5 okvetných lístkov aj keď vieme, že ruženec má spojitosť so 150 Žalmami. Ale už teraz nám to pápež upravil, lebo teraz máme desiatkov 20. Takže vidíme, že 5 aj tu je tých 5 okvetných lístkov – môžeme v tom vidieť vernosť. Vernosť aj skrze modlitbu, skrze obetu. Ako ruža dorastá, dozrieva, tak môžeme povedať, že aj vzťah dorastá a dozrieva cez modlitbu. Ruženec nie je až taký tragicky, nie je iba náročný (tŕnistý). Lebo niekto sa ho aj naľaká, možno tak ako sa naľakáme tej pôvodnej ruže, že ona pichá, môže zraniť. V skrytosti, možno ako pri ružovom kríku v tej zabudnutosti, ešte stále niečo dorastá niečo prichádza. Aj v tom ruženci niečo dozrieva. Keď si to tak zoberieme už základné tajomstva – radostný, bolestný, slávnostný – veď to je náš život. Aj my prežívame radosti v živote, aj my prežívame bolesti v živote, aj my prežívame slávnosti v živote. A každá naša láska by tiež mala prežívať tieto veci, lebo sa im nevyhneme, to je život!

A teraz si zoberme, čo sme ochotní urobiť pre lásku? Sme ochotní ju odtrhnúť pre krásu a keď tá krása opadne tak už je po známosti?

Alebo sme ochotní obetovať niečo viac? Tu vernosť? Alebo keď sa chcem dotknúť tej krásy - som ochotný ju vziať jemne?

Jemne sa jej dotknúť? resp. Vedieť ju aj možno nechať tak, nedotknúť sa jej, aby som jej neublížil? A toto môžeme aj vo vzťahu – chlapca a dievčaťa. Koľkí, keď sa pozrieme do svedomia máme problém s tým dotknúť sa jeden druhého. A pritom by to málo byt niečo normálne, niečo prirodzené, čo Boh daroval človeku – dotyk, objatie, bozk... Ale my už sme tak poškodení tými našimi všelijakými nevhodnými postojmi, že v tom vidíme niečo, čo nás viac ničí ako povzbudzuje. Niečo, čo nás viac brzdí, ako posúva dopredu v tom vzťahu.

A práve tu vidím priestor pre spoločnú modlitbu. Priestor pre to, aby sa to uzdravilo, aby sa to očistilo, aby sme videli tu hodnotu tej lásky možno práve tak ako v tých kvetoch vidíme zmysel. Ale kvety – niektoré sú už len tak umelo vyčačkané, len pre taký moment krásneho okamihu, ktorý pominie. Ale pre ten prirodzený rast rastliny, ktorú Boh stvoril a dal jej schopnosť prinášať plody, ktoré možno my už ani nečakáme.

A to je znovu priestor pre modlitby. Uveriť tomu, že keď budem verný, keď budem prežívať každú časť toho života, fázu toho vývoja prirodzene, že mi to niečo aj prinesie – ten plod. Plod, ktorý už nebude len na okrasu, ale ktorý bude uzdravovať. To bude to Céčko, vitamín C. Ale aj ten plod potrebuje čas. Niekedy v máji, kvitnú ruže a tie plody zberáme až v októbri. My by sme to najradšej všetko hneď mali.

Dokonca mi povedali niektorí moji známi, čo tak pravidelne chodia na šípky, že ani v tom októbri ešte nie je najlepšie zberať tie šípky, ale až počas mrazu – vtedy to má svoje čaro a vtedy aj ten čaj je trosku iný. A poznám jedných tak, že chodia naozaj v zime, keď už je treskúca zima – idú celá rodina, vezmú čaj do termosky a idú zberať v zime šípky. A si zoberte teraz, že v rukaviciach sa to veľmi nedá pomedzi tie kríčky – tak ešte aj rukavice dolu a oberajú šípky. A potom prídu domov a tešia sa, že ako sa im to pekne podarilo, že ešte aj otužilí sú, keď vedia ustáť takú treskúcu zimu.

A znovu, som toto ochotný v láske urobiť pre tú lásku, pre ten vzťah? Urobiť možno niečo čo je už extrémom? Pretože vidím za tým niečo viac. Dokážem prezrieť tu krasu, ktorá už možno nie je taká vábivá, lebo milovať takto by bolo najjednoduchšie.

Nie, láska chce veľa, láska chce viac a preto je vzácna. Takže možno aj toto by som vám chcel ponúknuť na také uvažovanie o láske. Že možno aj tie, kvety, ktoré budete dostávať, dievčatá, aby ste možno videli v nich niečo viac ako len tu márnivosť toho pominuteľného, ale niečo viac.

Možno taká výzva pre vás – pamätám si, ešte dávno, neviem názov toho filmu – ale ten príbeh bol silný. Bola tam žena, ktorá mala problém sama so sebou. Nechcem teraz vás naplašiť, že na vás robím psychologické pokusy. Ale áno, ona mala psychické problémy. Keď sa z toho dostala, tak jej doktor hovorí – „Teraz môžete ísť domov, ste pripravená na život. Ale nie ste pripravená tak, že už teraz všetko bude úplne fungovať. Vy potrebujete sa postupne pripravovať k tomu,  aby ste bola aj pripravená k vzťahu. Preto vám odporúčam, aby keď prídete domov a zariadite si svoj dom, aby ste si kúpili rastlinu. A starajte sa o ňu nejaký rok. A keď vám tá rastlinka prežije ten rok, tak potom si kúpte aj nejaké zvieratko a starajte sa on spolu aj s tou rastlinkou, ďalší rok. A keď vám aj táto rastlinka, aj toto zviera prežije, že sa budete o ne dobre starať, potom skúste budovať aj vzťah s ľuďmi intenzívnejšie.“

Myslím, že tá pointa má v niečom pravdu. Nemusí to byt práve tento postup, ale vidieť na tom veľmi dobre to, že postupne sa zdvíha úroveň vzťahu voči iným a aj zodpovednosť za iného stúpa.

Možno taká výzva, ponuka pre vás, ktorí máte vzťah - skúste si zasadiť kvet a skúste sa on starať spoločne, skúste si dať taký záväzok. Ja si myslím, že ma to niečo do seba. Naozaj to uvedomenie si toho, že som za niečo zodpovedný, ale skutočne zodpovedný, lebo pri kvete ako aj pri vzťahu sa môžu meniť okolnosti. A tie nepredvídateľné okolnosti sú práve najkrajšie v tej skúške. Dokážem nájsť teraz to riešenie? Keď sa naučím riešiť tieto drobné veci, naučím sa riešiť aj tie väčšie veci.

Ježiš hovorí, aby sme boli verní aj v malom, lebo kto nám zverí tie väčšie? A nezabudnime sa modliť za ten nás vzťah, za našu lásku, za to, že aj to prežívanie je pestré. Možno aj tým desiatkom ruženca, alebo celým ružencom. Koľko času strávite spoločne pri vašich stretnutiach. Napríklad keď si chcete pozrieť nejaký romanticky film?

A pri ruženci? 5 minút? Viac nebudem hovoriť. Skúmajme a rozpoznávajme tajomstvo symbolov a tej krásy, ktorú nám Boh dáva a kráčajme za Ním, aj keď je to cesta tŕnistá, ale je to cesta požehnaná.

PS: Srdce ženy by malo byť tak stratené v Bohu, že muž musí najprv hľadať Jeho, aby našiel ju. (Max Lucado)


Príhovor na mládežníckej sv. omši - 12. februára (pred Valentínska mládežka) v BA- Františkáni