Sme na začiatku roka. Jeden odišiel
a nový sa rozbieha.
Aký bol ten „starý“ a aký
bude ten „nový“? Sú to otázky, ktoré nás nútia k istej rekapitulácii nášho
života. V duchu slov Evanjelia podľa Jána: „Na počiatku bolo Slovo
a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh“ sme si vedomí, že
všetko stvorenie musíme vnímať cez osobnú prítomnosť Boha a vo vzťahu voči
nemu. Všetko bytie má význam v Božej láske a spravodlivosti.
Preto stojí na pováženie čo všetko
sme urobili, či neurobili s Bohom. Či sme v tom našom snažení sa
dávali priestor aj niečomu, čo je otvorené Božiemu pôsobeniu. Naša prirodzená
schopnosť plánovať a dávať veciam nejaký cieľ mohla v istých
momentoch v nás vyvolávať pocit zadosťučinenia v tom, čo robíme
a o čo sa snažíme.
Zároveň okrem dobrých
a pozitívnych pocitov v nás môže byť prítomný aj pocit neúspechu,
zlyhania, či hriechu. Veď náš život je pestrý, čo do udalostí z rôznych sfér. Napríklad
v rodinnom, spoločenskom, náboženskom, politickom, pracovnom, športovom,
vzdelávacom, či kultúrnom živote. Napriek všetkým plusom, či mínusom minulého
roka je potrebné byť si vedomí toho, že predsa len sme niekam „prišli“. Áno,
predsa len sme sa niekam posunuli. Verím a dúfam, že napriek všetkému ten
posun bol predsa len k lepšiemu. Okrem toho, je to aj časový posun k stretnutiu
s naším Pánom. Sme bližšie k tomuto stretnutiu.
Takže môžeme povedať, že k bilancovaniu
patrí prirodzene aj schopnosť nastaviť nové smerovanie k novým cieľom.
Toto smerovanie nemusí byť nevyhnutne „nové“. Môže byť potvrdením tých starších
rozhodnutí, prípadne môže byť jemne korigované, aby prinášalo lepšie výsledky.
Pri pohľade na kalendár som si
všimol jednu vec. Máme k dispozícii 365 dní v tomto roku. Z toho 248
je „pracovných“ a 117 je „voľných“ takmer 1/3 voľného času. Otázka je teraz
ako využijeme tento čas. (Nielen ten voľný, ale každý)
Napríklad máme denne k dispozícii
1440 minút. To je celkom slušné číslo. Otázka je koľko minút venujeme vzťahu s Bohom.
Na čom nám naozaj záleží a pre čo si nájdeme čas? Jeden príklad, - keď nám zvoní telefón sme v sekunde rozhodnutí prijať hovor? Keď nás volá Boh k modlitbe - sme v sekunde rozhodnutí urobiť ešte niečo iné, alebo sa ísť modliť (hoc len 2 minúty)?
Taktiež mám skúsenosť z „silvestrovsko-novoročného“ pochodu cez les z Marianky do Rače. Viditeľnosť
bola miestami asi 1,5 metra. Napriek tomu sa dalo putovať. Pretože sme vedeli smer, a videli
sme občas na značky, vedeli sme, že ideme dobre. Boh nám tiež dáva znamenia. A je
pre nás aj Svetlom, aby sme netápali v tmách. Treba mu len uveriť.
Netreba cestu v živote vzdávať.
Aj keď je blato, aj keď sme špinaví, mokrí, a unavení, môžeme za Ním
kráčať, lebo stojí za to. O to viac tá cesta stojí za to, keď sú s nami
ľudia, ktorí kráčajú s nami. Sú nám oporou a my im. Taktiež aj tí,
ktorí nemôžu priamo s nami putovať, ale nesú nás vo svojich modlitbách, nás
povzbudzujú, aby sme kráčali. A my ich nesieme tiež vo svojom srdci.
Čo urobíme v tomto roku
preto, aby sme sa znovu niekam dostali? Budeme oplakávať našu minulosť aká len
bola? Alebo budeme len snívať o tom, aká môže byť naša budúcnosť? Prípadne
sa budeme strachovať z toho, čo nás čaká? Alebo jednoducho budeme žiť v dôvere,
že Boh sa o nás stará a všetko môže dobre skončiť? Písmo nás uisťuje:
„Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.“ J (porov. Rimanom 8,28)
Prajem Vám požehnaný čas každého dňa,
ktorý dostávame od Boha.
Komentáre
Zverejnenie komentára