Skúsme
dnešné zamyslenie začať pravdepodobne prvou zmienkou, či posolstvom o úlohe
človeka [a teda aj kresťana] vo svete.
Vráťme sa k začiatkom našich dejín. Už v Knihe Genezis čítame, ako Boh
stvoril človeka a hovorí mu – „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte
si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo
sa hýbe na zemi!“ (Gn 1,28).
Tieto slová Boha Stvoriteľa,
patria všetkým nám.
Videl by som tu 2
roviny: 1. ploďte a množte sa
– budovanie spoločenstva
2.
podmaňte si ju a panujte – zodpovednosť
za stvorenie
Kde je teda
naše miesto v tejto spoločnosti?
Jednu z odpovedí nám ponúka pastorálna
konštitúcia Gaudium et Spes [podpísaná pp. Pavlom VI., 7. decembra 1965 –
pred 48 rokmi] vo svojom úvode:
„RADOSTI
A NÁDEJE, žalosti a úzkosti ľudí
dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami,
žalosťami a úzkosťami Kristových
učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach. Veď
ich [Kristových učeníkov] spoločenstvo utvárajú ľudia
zjednotení v Kristovi, ktorých
vedie Duch Svätý na ich púti do Otcovho kráľovstva a ktorí prijali posolstvo spásy, aby ho zvestovali všetkým. Preto sa toto spoločenstvo cíti úzko späté s ľudstvom a jeho dejinami.“ (GS 1)
Miestom pre kresťana teda nie sú iba naše rodiny, kostoly, cirkevné
školy, stretká, spoločenstvá a tábory na ktorých máme účasť, ale celý tento svet. Miestom nášho
života nie sú iba vyššie spomenuté prostredia v ktorých môžeme bez
následkov a slobodne vyjadrovať našu vieru a náš kresťanský postoj. Toto
isté môžeme tvrdiť aj o verejných manifestáciách pod záštitou cirkevných
predstaviteľov a spoločenstiev. Bolo by to málo a príliš úzke
v pohľade na tento svet. Boli by sme príliš
sústredení na svoj mikrosvet [Kresťanov
na celom svete je iba 1/7 populácie] v nadšení, ako to všetko krásne
funguje, akí sme dobrí a ako sú všetci tí okolo nás zlí. Skúsenosť života
nám dokazuje, že v čase, keď sme „nútení
vyjsť z nášho prostredia“ [z našich
táborov, spoločenstiev, z cirkevných škôl, atď. ] do toho „iného“
sveta, zostávame zaskočení a zmetení zo sveta, ktorý je skazení. Pritom
nemusí byť hneď „zlí“ – možno je len iní.
Sv. Pavol nám podáva obraz o milosti
a človekovi: "Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú
rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí
všetko vo všetkých, je ten istý. Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok" (1 Kor
12,4-7). "Lebo ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno
telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus. Všetci sme v jednom Duchu
pokrstení v jedno telo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom. Telo nie je
jeden úd, ale mnoho údov. A keby noha povedala nie som ruka, nepatrím k telu,
tým ešte neprestáva patriť telu atd. Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údmi"
(1 Kor 12,12-27).
Čo nám bráni rozšíriť tento obraz
kresťanstva na celé stvorenie? Aj samotné učenie II. Vatikánskeho koncilu
v dogmatickej konštitúcii o Cirkvi
Lumen
Gentium [slov. názov Svetlo
národov - podpísaná pp. Pavlom VI., 21.
novembra 1964 – pred 49 rokmi] v čl. 13 – 16 hovorí o univerzálnosti, čiže katolíckosti jediného Božieho ľudu, tak
ako sme to hovorili v úvode knihy Genezis.
A napriek tomu je tu cítiť „ten
skleníkový efekt“. Kto vytvára spomínaný skleníkový efekt?
Mohli
by sme povedať, že jeho užívatelia. Tak ako zo znečisteného životného
prostredia nemôžeme obviňovať niekoho mimozemského, tak ani z pocitu znečisteného
morálneho života nemôžem obviňovať nikoho mimo tohto sveta. Sami si to tu
ničíme a delíme. Bojíme sa dialógu medzi sebou, s týmto svetom
a v istom spôsobe aj s Dobrým Bohom. Po viaceré generácie
pokladáme svet za zlý a nehodný nášho života a preto chceme
z neho ujsť, lebo Boh nám ho nepripravil dostatočne dobre. A ešte aj
ten náš Boh je niekedy „nie najlepší.“
V kontakte zo svetom
stále viac a viac kresťania zisťovali, že nie je ľahké sa uchrániť vplyvom
nekresťanského sveta. Bolo to cítiť už v poapoštolských časoch, keď
napríklad Origenes (+253/4) „vytvoril teóriu“ o „úteku zo sveta“.
Tá sa postupne preformovala do mníšskeho a rehoľného života. Táto teória
ovplyvňovala kresťanskú spoločnosť, a budovala vedomie exkluzivity pre
„vyvolených“ zasvätených. [Čo
extrémnym spôsobom vyvrcholilo v stredoveku, keď cirkev zabudla na svoje
prvoradé poslanie – spásu duší všetkých veriacich.] V čom spočíval
tento útek? V mnohých prípadoch vo fyzickom úteku do kláštorných
komplexov, kde hrubými múrmi a bránami boli ochránení od sveta. A tí,
ktorí neušli [teda laici, či iní
jednotlivci] zostali napospas
dobrej vôle „tých šikovných, ktorí ušli“, príp. Božej milosti. Našťastie Božia
milosť ich neopustila nikdy.
Pravá podstata tohto
úniku spočívala v duchovnom postoji a to cez duchovnú askézu. Napriek
duchovnej podstate, ktorú je možné žiť v každom životnom
a spoločenskom stave, vznikol veľký protipól medzi rehoľným zasväteným
a manželským životom, resp. „svetským“ životom. Bolo to až do takej miery,
že vznikali konflikty. Ide o zrejmé nepochopenie Písma, ktoré síce hovorí
o nebezpečí tohto pozemského (svetského) života (porov. Rim 12,2; 1 Jan
2,15; Kol 3,2), ale nie v zmysle pohŕdania sveta, ale v rovine
opatrnosti.
Toto nám potvrdzuje aj autor
Listu Diognetovi, ktorý píše o kresťanoch ako o tých, ktorí vynikajú
askézou: „LIST DIOGNETOVI (2.
storočie) - Kresťania sa nelíšia od ostatných ľudí
ani krajom, ani rečou, ani spôsobom života. Lebo neobývajú vlastné mestá,
nepoužívajú nijakú osobitú reč, ani nežijú nejakým nápadným životom. Toto
učenie nevynašli oni dajakým rozumovaním alebo úsilím bádavých ľudí, ani nehája
ľudskú náuku, ako niektorí.“ [ ....]
Všetko majú s ostatnými spoločné ako občania, a všetko znášajú ako prišelci. Každá cudzia
krajina je ich vlasťou, a každá vlasť cudzinou. Ženia sa ako ostatní a
plodia deti, ale nemluvňatá neodhadzujú. Stôl majú spoločný, ale lôžko nie.
Sú v tele, ale nežijú podľa tela. Bývajú na zemi, ale svoj domov majú v nebi.
Vydané zákony poslúchajú, a svojím životom prevyšujú zákony.“
Preto majú význam naše
spoločenstvá. Nie, aby nás izolovali (a vytvárali skleník), ale aby sme sa
v nich ako v „spoločenstvách LÁSKY“ povzbudzovali
a posilňovali pre nastávajúce chvíle. Kristus nám totiž ponúka nový
poriadok sveta, ktorý spočíva v kráse, dobre, pravde a láske, skrze
nádej a vieru. Naša radosť vychádza skrze tieto prostriedky a má
nás priviesť k Bohu. Ale nie iba nás, ale celé stvorenie. Preto aj naša
„inakosť“ a jedinečnosť nemá byť provokáciou, ale pozvaním – eschatologickou predzvesťou večnosti.
Slovo Evanjelia je pre všetkých, či pre „dokonalých“ i „nedokonalých.“ Tým,
čo si myslia, že sú dokonalí – zoskočte a tým, čo si myslia, že sú
babráci – vzmužte sa. Máme svoju hodnotu!
K pochopeniu našej
identity, môže byť nápomocná aj Ježišova „Veľkňazská modlitba“:
„Ale teraz idem k tebe a toto hovorím na svete, aby mali v sebe moju
radosť - a úplnú. Dal som im tvoje slovo
a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta.
Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda.
Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja
sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“ (Jn 17,13-19)
Naše odlúčenie sa netýka odlúčenia od vykúpeného sveta [celý
svet], ale týka sa „ochrany pred
Zlým“ – t.j. Zlým duchom, hriechom a neprávosťou. Ochranu pred Zlým si
môžeme ustrážiť aj my svojou činnosťou [askézou].
„Povinnosťou
Cirkvi pri plnení tohto poslania je ustavične skúmať znamenia čias a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia tak, aby
vedela spôsobom primeraným každej generácii odpovedať na večné otázky človeka o
zmysle terajšieho i budúceho života a o ich vzájomnom vzťahu. Cirkev musí teda poznať a chápať svet,
v ktorom žije: jeho očakávania, snahy a jeho neraz dramatický charakter.“
(GS 4)
Nie je dôvod na paniku a strach aj keď sa nachádzame v dramatickej situácii. Je dôležité si
v každom čase uvedomiť prítomnosť veľkého a milujúceho Boha.
Strata tejto istoty je dôsledkom našej veľkej dôvery v spoločenstvo, ktoré
nám má byť prostriedkom a nie cieľom. Skúmanie
znamení čias má viesť k dialógu v spoločnosti. „Hoci Cirkev absolútne odmieta ateizmus, predsa úprimne uznáva, že
všetci ľudia, veriaci i neveriaci, majú
prispievať k budovaniu tohto sveta, v ktorom spoločne žijú. A to istotne nie je možné bez úprimného a rozvážneho
dialógu. Preto Cirkev vyslovuje poľutovanie nad nespravodlivou
diskrimináciou, ktorú zavádzajú niektoré občianske vrchnosti medzi veriacimi a
neveriacimi, pričom neuznávajú základné práva ľudskej osoby.“ (GS 21) [tieto slová dnes o to viac kričia, keď
sa nachádzame v období viacerých „volieb“]
„Preto je potrebné všetkých povzbudzovať do účasti na spoločných
podujatiach. [...] Právom môžeme predpokladať, že budúcnosť ľudstva je v rukách tých,
ktorí sú schopní odovzdávať budúcim generáciám dôvody na život
a nádej.“ (GS 31) [Raz
musíme vyjsť z našich skleníkov, lebo nás to môže v nich udusiť.]
Sme pripravení vykonávať
toto poslanie a žiť vo vzájomnom živote s týmto svetom, ktorý je
vykúpení Krvou Kristovou? Kedy sa vyberieme do tohto sveta, aby sme mu ohlásili
radostnú zvesť, ktorú si nemáme nechať len pre seba a naše spoločenstvá?
Jednou
z takýchto výziev je záverečné zvolanie po skončení sv. Omše: Iďte
v mene Božom! – Iďte a hlásajte, iďte a hovorte o tom, čo
ste zažili. V latinčine je to: „Ite, missa est,“ – vo voľnom
preklade: Choďte, poslaní ste. Žijeme v demokratickej spoločnosti, preto
využime túto možnosť hovoriť. Naši predkovia a mnohí kresťania aj
v súčasnosti podstupujú útrapy, aby mohli žiť svoju vieru. My máme slobodu.
„Kresťania, pamätajúc na Pánove slová: „Podľa toho spoznajú všetci, že
ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35), si nemôžu nič
želať vrúcnejšie, ako čoraz veľkodušnejšie a účinnejšie slúžiť ľuďom svojich
čias. Preto verne sa pridŕžajúc evanjelia a žijúc z jeho sily, spojení so
všetkými, ktorí milujú a zachovávajú spravodlivosť, podujali sa uskutočniť na
tejto zemi nesmiernu úlohu, za ktorú sa budú musieť zodpovedať tomu,
ktorý bude súdiť všetkých v posledný deň. Nie všetci, ktorí hovoria „Pane,
Pane!“, vojdú do nebeského kráľovstva, ale iba tí, ktorí plnia vôľu Otca a
aktívne prikladajú ruku k dielu.“ (GS 93)
Ak by som to mal uzavrieť do
konkrétnych záverov, tak by som to vyjadril asi takto:
1. Posväcujme sa – žime s Bohom
a.
čítajme Sväté Písmo
b.
každodenná modlitba – čerpať milosť Božiu
c.
štúdium kvalitnej náboženskej literatúry [múdrosť
nespočíva v množstve poznania]
d.
askéza – duchovná „miernosť“ a uschopňovanie pre duchovný zápas
2. Posväcujme svet – žime s blížnymi
a.
svedectvo nášho života – Hľa, ako sa milujú
b.
nebojme sa konfrontácie – tá tu bude stále
c.
skúmať znamenia čias
d. dialóg [dialóg nie je presviedčanie o mojej
pravde, ale o zdieľaní skúseností a poznania]
(spracované ako príhovor na mládežnícku sv. omšu - 13. novembra 2013, BA)
publikované aj na http://mladez.frantiskani.sk/
Komentáre
Zverejnenie komentára