škatuľky, posudky, klebietky a trepky... Toto všetko nás ovplyvňuje. Je to celkom jednoduché zohnať si tieto informácie kde len chceme. Potom stačí iba jedno. Natiahnuť ruku a ukázať prstom – ten (tá) je to, a je taký(á) ...
...a sme ho stratili ... z nášho srdca, ale nie s nášho jazyka...
Ak budeme v živote pozerať na ľudí, čo všetko zlé popáchali, a že toho zlého je viac, môže to spôsobiť viac dôsledkov ako si myslíme.
Napríklad:
- stratíme možnosť, aby nás tento človek presvedčil, že je v ňom kus dobra (ako napr. Zachej)
- nedovolíme mu, aby sa zmieril zo sebou a s blížnymi (ako napr. Samaritánka pri studni)
- nestane sa z hrdého pyšného človeka pokorný ohlasovateľ viery (ako napr. Peter)
- z obrancu „pravdy“ sa nestane ten, čo hľadá Pravdu (ako napr. Pavol) a iní.
Páči sa mi v tomto Ježišov postoj. Je to postoj dialógu aj za cenu, že sám si „pošpiní“ svoje meno (lepšie povedané, iní mu ho pošpinia). Lebo Ježiš si nevyberá spoločnosť ideálnych ľudí. (Keď potom Ježiš sedel v jeho dome za stolom, stolovali s ním a s jeho učeníkmi aj mnohí mýtnici a hriešnici, lebo ich bolo mnoho a nasledovali ho.)
Takže náš postoj môže spôsobiť aj to, že tých ľudí presvedčíme o tom, že kresťanstvo už dávno nežije to, čo jeho zakladateľ chcel. Stretnutie a dialóg v ktorom by sa pri jednom stole mohlo vytvoriť spoločenstvo lásky, zmierenia a odpustenia je výzvou dnešnej doby. Odvolávame za na zákon poslušnosti, morálky a všakovaké prikázania a na to najdôležitejšie zabúdame: milovať Boha nadovšetko a svojho blížneho, ako seba samého...
Máme veľkú výzvu v našej rozdelenej spoločnosti urobiť niečo preto, aby sme sa zjednotili. Lebo všetci sme povolaní ku spáse (Jn 11,52) a nielen tí, ktorí sa cítia byť lepší ako hriešnici. Prijatie človeka neznamená, že sa stotožňujem so Zlom, ale že svojou láskou tu chcem byť pre neho. Láska mi nedovoľuje zostať uzatvorení v mojom svete, v mojom kostole, v mojej izbe, ale pozýva ma otvoriť svoje srdce pre ohlasovanie Evanjelia... lásky, odpustenia, zmierenia... odsúdiť hriech, ale nie hriešnika... a to môžem vo svojom stave a povolaní, vo svojom zamestnaní, vo svojej modlitbe... (a niekedy sa veruže riadne zmýlim ... ale ak budem upriamovať pozornosť na Boha, tak ma každý pochopí, že som hriešnik snažiaci sa o pokánie)
Ježiš začul čo si o ňom myslia posudkári, škatuľkári, klebetníci a trepkári, a povedal im: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ (pozri aj: Mt 9:13; Mt 21:31; Lk 5:32; Lk 19:10; 1Tim 1:15;)
...na záver mi napadol taký úlet.. ale prečo nie... napíšem ho tu... ako by sme sa tvárili, keby sme išli po ulici a niekto z našich známych by vošiel do „zariadenia poskytujúce erotické služby“ ?
.... vošiel by tam celkom s čistím úmyslom – spýtať sa „Ako sa máte? Prečo tu pracujete?“
...lebo dialóg a ohlasovanie Evanjelia – nie je len to, že niekoho musím obrátiť, ale dialóg je to, že niekoho počúvam a hovorím s ním ... že Boh ho má rád ... a On zomrel za nás, aby sme my mali život ... my, nielen on (hriešnik), lebo všetci sme hriešnici...
Komentáre
Zverejnenie komentára