Svedectvo viery v Roku viery

SVEDECTVO VIERY V „ROKU VIERY“

"Najdrahší bratia,

pozval som vás na toto konzistórium nie iba z dôvodu troch procesov kanonizácie, ale tiež preto, aby som vám oznámil veľmi dôležité rozhodnutie pre život Cirkvi.

Po opakovanom zvažovaní dôvodov môjho svedomia pred Bohom, som dospel k istote, že moje sily, vzhľadom na pokročilý vek, nie sú viac dostačujúce na vykonávanie Petrovho úradu riadnym spôsobom. Som si dobre vedomý toho, že táto služba, vzhľadom na jej duchovnú podstatu, musí byť vykonávaná nielen skutkami a slovami, ale i utrpením a modlitbou.

Avšak, v súčasnom svete, podliehajúcom rýchlym zmenám a zmietanom v dôležitých otázkach pre život viery, pre riadenie loďky sv. Petra a hlásanie evanjelia, je potrebná aj sila ako tela, tak aj duše, sila, ktorá mne v posledných mesiacoch ubúdala, takým spôsobom, že som musel uznať svoju neschopnosť vykonávať dobre ministérium, ktoré mi bolo zverené.

Z tohto dôvodu, uvedomujúc si dobre závažnosť tohto aktu, s plnou slobodou vyhlasujem, že sa vzdávam úradu rímskeho biskupa, následníka sv. Petra, mne zvereného kardinálmi 19. apríla 2005, a to takým spôsobom, že od 28. februára 2013 od 20. hodiny sa sídlo v Ríme, Petrov stolec, stane vakantný a kompetentnými bude zvolané konkláve na voľbu nového pápeža.

Najdrahší bratia, z hĺbky srdca vám ďakujem za všetku lásku a prácu, ktorú ste spolu so mnou zdieľali pri nesení ťarchy tohto úradu, a žiadam o odpustenie za všetky moje nedostatky. Teraz, zverme svätú Cirkev do starostlivosti Najvyššieho pastiera, nášho Pána Ježiša Krista a prosme jeho svätú matku Máriu, aby s jej materskou láskavosťou napomáhala otcom kardinálom pri voľbe nového pápeža.

Čo sa týka mňa, aj v budúcnosti si prajem slúžiť celým svojim srdcom, životom zasväteným modlitbe, svätej Cirkvi Božej."              Vatikán, 10. február 2013

***

Toto je preklad dokumentu v ktorom pápež Benedikt XVI. oznamuje svoju rezignáciu. Označené časti som vyznačil ja, lebo ich pokladám za dôležité. Nechcem ich nazývať gestom pokory a viery, preto ich nazvem prorockými prejavmi viery a slovami určenými nielen pre dnešnú dobu.

Je potrebné si uvedomiť, že sme svedkami udalosti, ktorá sa nevyskytla niekoľko storočí. Dokonca mnohí máme ešte živú spomienku na bl. Jána Pavla II., ktorý napriek vážnej chorobe a utrpeniu neodstúpil z úradu. Napriek tomu si dovolím vyjadriť môj názor, že rozhodnutie pápeža Benedikta XVI. je minimálne rovnako prorocké, ako rozhodnutie pápeža bl. Jána Pavla II. zotrvať v úrade.

Osobne si myslím, že tieto dva pontifikáty napriek svojej následnosti sú rozdielne v premenách a znameniach čias. Napríklad jedným dôležitým charakteristickým prvkom pontifikátu bl. Jána Pavla II. bol jeho boj o „kultúru života“. Doba poznačená interrupciami, eutanáziou bola zavŕšená jeho rozhodnutím zotrvať v úrade. Človek je dôležitý a potrebný aj pre svoje utrpenie.

Rovnako dôležitým rozhodnutým pre život Cirkvi je Benediktovo odstúpenie z úradu. Jeho pontifikát, ktorý celý čas smeroval a bol charakteristický jeho bojom o vieru a k viere v pravého a jediného Boha bol zakončený v „Roku viery“. Viery v Boha, ktorý je dôležitý. Nie on – pápež – je hlavnou postavou. On je sluhom, ktorému bol zverený úrad. Zverený pretože bol na to vhodný. Iba pokorný človek, človek viery dokáže správne a hodnotne rozhodnúť o slobodnom opustení úradu z dôvodov, ktoré zabraňujú jeho vykonávaniu. Pápež Benedikt vo svojom zdôvodnení píše veľmi dôležité slova: „táto služba, vzhľadom na jej duchovnú podstatu, musí byť vykonávaná nielen skutkami a slovami, ale i utrpením a modlitbou.“ V tomto vidím jeho prorocký pohľad, lebo verne až do smrti chce svedčiť utrpením a modlitbou na ktoré istým spôsobom svojím vyjadrením kladie dôraz.

Zároveň prorocké slová pápeža Benedikta XVI., silno rezonujú v kontexte jeho troch encyklík – Boh je láska, V nádeji sme spasení  a Láska v pravde. Práve tretia encyklika so svojím sociálnym charakterom je zhrnutím a zavŕšeným jeho učenia o Božej láske a zodpovednosti za nám zverených blížnych a tento svet. Pripomína mi to slová apoštola Pavla, ktorý vo svojom liste Korinťanom píše: „Bratia, pripomínam vám evanjelium, ktoré som vám hlásal a vy ste ho prijali, zotrvávate v ňom a prostredníctvom neho dosahujete spásu, ak sa ho držíte tak, ako som vám ho hlásal, ibaže by ste boli nadarmo uverili. Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim. Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz; väčšina z nich žije doteraz, niektorí už zosnuli. Potom sa zjavil Jakubovi a potom všetkým apoštolom a poslednému zo všetkých, ako nedochôdčaťu, zjavil sa aj mne. Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu Cirkev. Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou. Teda či už ja alebo oni takto hlásame a vy ste tak uverili. Ak sa hlása, že Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet? Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera.“ (1 Kor 15, 1-14)

Jednoducho povedané: BOH je ten dôležitý.

Svoj postreh chcem ukončiť poďakovaním za veľkú milosť a dar, ktorý máme v osobe pápeža Benedikta XVI. Je nám svedkom toho, ako máme rozpoznávať Božiu vôľu a ako máme my v našom živote robiť zodpovedné a slobodné rozhodnutia. (O to viac v tejto dobe v ktorej sa mnohí cítime nenahraditeľní a trpíme spasiteľským syndrómom) Ďakujem Bohu za pápeža Benedikta XVI., ktorý pochopil výzvu II. vatikánskeho koncilu – aggiornamenta – sprítomniť Božie slovo v dnešnom svete. On pochopil, že dialóg je aj počúvanie názoru druhého v duchu hlbokého uvedomenia si svojej vlastnej identity. Ďakujem Bohu za pápeža, ktorý žil tradíciu, nie v jej strnulosti, ale v jej podstate, a túžil ju zároveň obohatiť a odovzdať ďalej.

Ďakujem BOHU za pokorného pápeža, ktorý si uvedomuje, že má nedostatky a neskrýval sa za svoju moc, za svoju neomylnosť, za svoju autoritu. Myslím si, že on tu moc privádzať ľudí k Bohu mal, neomylnosť videl predovšetkým v Bohu a autoritu používal ako znak jednoty a lásky celého spoločenstva Cirkvi, ktorému slúžil.

PS: Zotrvajme v modlitbe za neho, tak ako on zotrváva v modlitbe za nás a nechajme sa inšpirovať jeho svedectvom – svedectvom VIERY, NÁDEJE a LÁSKY.