Po 143 dňoch

... toto je kapitola sama o sebe...

... čo povedať po celom tom čase v živote "za hranicami všedných dní" ?

            Na prvom mieste chcem poďakovať Bohu za jeho prítomnosť v mojom živote. Na druhom mieste Trnavskej Univerzite a mojej „alma mater“ Teologickej fakulte a projektu ERAZMUS, ktorí mi toto štúdium umožnili. Bola to pre mňa veľmi hlboká skúsenosť, nielen po osobnej stránke z ktorej časť je aj na tomto blogu. Zaiste som získal aj veľa odborných skúseností, ktoré môžem teraz zužitkovať pri mojej službe.

Chcem poďakovať KU Leuven a mojim bratom v Leuvene, že ma prijali medzi seba. Menovite Walterovi, Danielovi, Willymu, Antoniovi, Arunovi, ale aj bratom tu v Bratislave, ktorí mi dopriali tento pobyt (hlavne kňazi, lebo mali služby naviac).

           

Čas posledných dní v Leuvene unikal veľmi rýchlo. Okrem skúšok a administratívnych vecí bolo potrebné zbaliť veci, aby som sa s tým dostal do lietadla. (dostať som sa dostal J aj keď s pokutou za preťaženie ... čo už keď študent potrebuje knihy)

S blížiacim sa odchodom sa aj počasie umúdrievalo, tak som nakoniec letel v riadnom čase. Na letisku vo Schwechate ma čakali bratia – samozrejme s prekvapením, ktoré sa mi odhalilo otvoreným batožinového priestoru nášho Roomstríka v ktorom ležal jeden z bratov – tzv. ukrajinskej prevádzačskej party J - som si ich aj odfotil. – v galérii J

            V komunite nášho kláštora sme z dovezených produktov pripravili ochutnávku pív, syrov, sladkostí a iných špecialít z Belgicka. Zároveň som bratom hovoril o mojich najdôležitejších skúsenostiach, ktoré boli naozaj pestré. V konečnom dôsledku moje skúsenosti boli nielen študentského charakteru, ale aj komunitného, interkulturálneho, kosmopolitného, západného, religiózneho a hlavne osobnostného a spirituálneho.

            Hneď na druhý deň som začal vybavovať školské veci tu v Bratislave. Okrem toho som si bol aj kúpiť kalendár – diár, lebo už sa od môjho príchodu začali hromadiť povinnosti. A ako sa poznám, čo nie je v kalendári, to jak keby nebolo.

            To sa prejavilo hneď na ďalší deň J už aj som šiel na služobnú cestu do môjho rodného kraja. Samozrejme, že som to využil aj na návštevu rodného domu. S plným prekvapeným pre moju rodinu, ktorá vôbec netušila, že prídem domov. (vedeli, že som v Bratislave) Krásny pocit som mal, keď som sa blížil k rodičovskému domu, a z rádia, ktoré mi hralo začala znieť pieseň od Desmod – Zober ma domov... J

Patrila do tria, ktoré som si opakovane púšťal v posledných dňoch pobytu v Leuvene...

1. Zvukoprázdno - http://www.youtube.com/watch?v=Jk-M4HVn5v4

2. Zober ma domov -  http://www.youtube.com/watch?v=SV-7gANMDjY

a na zaver 3. Pár dní -  http://www.youtube.com/watch?v=0nh-0eV0c9k

            Ako tak spomínam auto a cestu, tak mi napadá po pár dňoch, že vždy ako kráčam ulicami nášho hlavného mesta si pri každom prechode hovorím pre seba „Vitaj doma na Slovensku“ – je to z dôvodu, že mám strach vkročiť na cestu. Tento pocit som nemal za 4 mesiace nikde a to som prešiel rôzne mestá a krajiny.

            S touto skúsenosťou by som chcel spomenúť staré zlaté časy (nemyslím komunizmus), keď po našich dedinách a aj mestách bola takmer pri každom dome lavička. Lavička na ktorej si ľudia sedeli a rozprávali sa. Tvorili vzťahy a budovali spoločenstvo. Kde sú tie časy, ktoré boli „normálne“ na našich dedinách, keď sused pomáhal susedovi stavať dom. Chýba nám to tu. V Belgicku som videl ľudí, ktorí sú voči sebe viac ľudskejší, viac zodpovednejší a viac ohľaduplnejší. Áno, je tam aj individualizmus, a susedský nezáujem, - to je pravda. Napriek tomu sú voči sebe viac pozornejší.

            My Slováci sa máme čo učiť. Rešpektovať sa navzájom, byť zodpovední za spoločnosť. Okrem humanizmu je potrebné, aby sme pripustili aj transcendentnú skutočnosť nášho života a to je život s Bohom. Veriť Jemu a veriť jeho láske. Iba tak sa nám podarí byť skutočne ľudskými a milujúcimi Boha a našich blížnych. Táto cesta a možnosť tu je - je prítomná v kresťanstve - v učení Ježiša Krista.