Vianoce 2012

... vianoce ...

(Fotografie: pozorne sledujte popis https://goo.gl/photos/RKTE9x7mwgSYxEdo8 )

            tri týždne a jeden deň ubehli veľmi rýchlo. Ani neviem ako. Boli to zároveň posledné týždne môjho štúdia v Leuvene. Už mi zostávajú len písomné práce a skúšky.

           

Pár dni pred sviatkami odchádzal z Belgicka môj tunajší spovedník. Našťastie, v deň jeho odchodu som ho ešte stihol, a tak som očistil svoju komôrku... J Poviem vám, naozaj sa oplatí mať spovedníka, ktorý rozumie vašej reči J  také pokánie mi naparil ... , že až no. Vyslúžil som si J ... a spovedník zjavne porozumel, čo som chcel povedať. J

            A tým to všetko začalo. Vlastne by som povedal, že tým sa to všetko zmenilo. Mal som totiž všelijaké predstavy o „tradičných“ Vianociach, o tom, ako to beží na Slovensku, tiež o tom ako to beží tu, ale prípravu na pravú podstatu Vianoc som zatiaľ neriešil osobne. Mal som aj dosť obavy ako to zvládnem v novom svete - bez opory. Dôvodov bolo dosť, ale vyhovárať sa nebudem.

            Nechcem popisovať celé moje pokánie (bolo dlhé), ale iba jeho „obsah“ a ten spočíval vo veršoch Jánovho evanjelia, ktoré som si „sám“ s Božím riadeným vybral:

„Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili.....“

            Toto bol pre mňa začiatok Vianoc (už niekoľko hodín pred „ vypuknutým“), potom to pokračovalo len krásnymi prekvapeniami. Ale objavili sa aj menšie nezrovnalosti.

... vianoce tak ako ich nepoznáme... a pritom jedinečné...

            Napríklad prvá informácia – vianočný stromček tu nemáme. Ono síce na dvore v kvetináči na tuji, osvetlenie máme a kaktusy v izbe ozdobené vianočnými guľami tiež. Prečo nie, veď väčšina vecí je otázkou konvencie. Takže pohoda. Nič to so mnou nerobí. J Aj som rozmýšľal, že trochu to zmeniť – priniesť stromček, výzdoby, ale bolo by to potom o spoznávaní niečoho nového, ak by som tu vnášal svoje predstavy? Rozhodne nie.

            Napriek tomu, plné rešpektovanie miestnych tradícii bolo narušené mojim vstupom. J Dovolil som si totiž s pomocou mojich priateľov, pripraviť menšie darčeky. Priatelia zo Slovenska mi priniesli dobré vínko, a priatelia z Čiech pre pestrosť dobrú slivovičku. To som pekne pripravil a priložil som k tomu moje skromné dary pre bratov. Posledné týždne som sledoval, čo komu chutí a tak som aj kúpil. A k tomu malú drobnosť. Super vec. Dokonca som tomu našiel aj pekné miesto v kaktusovo-vianočno ladenom prostredí. Spomínané narušenie miestnej tradície spočívalo v tom, že to boli jedine veci, ktoré našli svoje miesto v tomto prostredí. Tunajší bratia si už pár rokov na Vianoce darčeky nedávajú. Iba na narodeniny (to som mal možnosť zažiť, keď oslavovali traja bratia narodeniny). Ale to som sa dozvedel až na druhý deň. (hups J )

            Čo sa týka samotného „štedrého večera“ bol príjemný a „rýchly“ (neviem ako ubehol). Pri stole sme boli nie úplná komunita. Brat Arun z Indie neplánovane odcestoval domov, lebo jeho otec je vážne chorý, tak sme boli iba piaty. Začali sme o 18.00, spoločným prípitkom a rozhovormi. Po ňom sme si sadli k jedálenskému stolu a začala jednoduchá večera. Chlieb a syry. Boli to viaceré druhy syra z Francúzka a Belgicka. Keďže ja chlieb a syry nemôžem jesť, pripravil som si poobede ryžu a k nej som si dal kúsok mäsa. Počas večere sme sa tiež rozprávali. Po nej sme išli umyť riady.

            O 20.00 začala sv. omša v kaplnke u sestier. Bolo nás asi 40. Sv. omša bola vo flámčine. Ja som nekoncelebroval. Dobré bolo, že sestry mali celú omšu vytlačenú na papieri, ale úplne všetko. Čítania, pesničky, príhovory... všetko.. takže som mohol sledovať kde sa nachádzame. Musím priznať, že pri čítaní flámčiny sa stále cítim ako dyslektik. J Ale keď spievali tam som sa už chytal a aj som sa trochu pridal. J Čo som si až po omši uvedomil, že sestry a bratia si začali až teraz priať „požehnané sviatky“. Až teraz po omši. Až po omši začali ich sviatky. Taktiež nasledovalo slávnostné pohostenie. Ako vyzeralo neviem, lebo ja som šiel na sv. omšu po anglicky.

.... polnočná...

Išiel som do University Parish International Community. Sv. omšu celebroval kňaz z Indie. Ja som bol koncelebrant. V kostole bola výzdoba taká, že pred oltárom boli jasličky, a po kostole bolo pár farebných reťazí. Žiaden stromček. Spieval miestny zbor, ktorý tu funguje po celý čas. Na záver omše sme Ježišovi k narodeninám zaspievali „Happy Birthday“. Bolo to super. Naozaj krásny zážitok, ako sa ľudia tešia s toho, že ich priateľ má narodeniny.

            Po omši som mal pripravené cukríčky. A veruže sa ušlo každému. Podľa toho typujem že nás bolo asi 75-100 ľudí (väčšinou z afrických krajín, ale boli tu aj miestny Belgičania, Bielorusi, Poliaci, a i.). Bolo tiež pripravené malé agapé, kde sme trochu pobudli a šli sme každý svojou cestou. Doma som bol pred 00.00 – to práve vo väčšine slovenských kostolov začínala „polnočná.“ Tu v Leuvene už boli všetky kostoly zatvorené – aspoň tak typujem podľa rozpisu sv. omší.

            Deň Božieho narodenia, som sa ráno pomodlil v kaplnke a tiež som dal raňajky a pobral som sa do UPIC.  Po sv. omši som sa ponáhľal domov, lebo o 12.00 začínal prípitok. Prišli aj dva manželské páry – známy tunajších bratov. Obed začal o 12.30 a skončil o 14.00. J Nie žeby toho bolo tak veľa, to nie. Ale preto, že sme sa neponáhľali. Znovu sme „kecali“ J Na obed pripravil náš gvardián tekvicovú polievku s gaštanmi a hlavné jedlo boli „pre zmenu“ zemiaky (tie sú tu asi každý deň J ) a k tomu mäsko. Ako dezert bola zapekaná hruška na vínku J Potom ako sme umyli riady (a pekne ručne J - bratia nemajú umývačku. Každý deň všetci spoločne umývame.) sme si znovu sadli a dali kávičku, bonbóniky a znovu rozprávali.

            Ja som sa šiel o 16.00 prejsť do mesta. Nenašiel som žiaden poriadny svietiaci stromček. Vlastne som cez okná nevidel žiaden stromček. Inak počasie, aby som nezabudol, bolo tu + 10 stupňov. Kostoly som našiel väčšinou zamknuté. Dokonca jasličky pri kostole, ktoré pripravilo mesto boli stále bez Ježiška. Jediný kostol, ktorý som našiel otvorený bol u sv. Jozefa, ktorý je otvorený každý deň. Je to preto, že v ňom je krypta, kde je pochovaný sv. Damián de Vesteur – kňaz z ostrova Molokai – misionár malomocných. Vianočná výzdoba v tomto kostole nebola. Boli tu „len“ jasličky.

            Po návrate domov som si „vďaka“ youtube pozrel rozprávku: Princezná zo zlatou hviezdou a ukážky z Pelíšiek, ktoré som niekoľko rokov na Vianoce zvykol sledovať. Večer o 21.00 sme znovu s bratmi sedeli a rozprávali sa. Bratia si otvorili darčeky. A veľmi sa potešili. Urobilo mi to radosť. Vôbec mi nevadí, že mi „nič“ nedali, lebo mi dávajú každý deň - bratstvo. Bez neho by som nebol v tomto meste františkánom.

... záver vs. tradícia...

            Týmto záverom vás možno prekvapím.

Poviem vám - som veľmi šťastný. Nič mi tu v Leuvene nechýbalo. Ani ľudia zo Slovenska, lebo boli v mojom srdci. Ježiš sa narodil – už dávno – a viem, že všetko to, čo som zažil tu s týmito rôznymi ľuďmi bolo a slúžilo na jeho oslavu. Poviem to na rovinu – ďakujem Bohu, že som bol uchránený od tých všetkých stresov, zhonov, symbolov a znakov Vianoc, ktoré ak človek zle prečíta môžu ho upriamiť na niečo iné. Ja som ich už viac menej ani nehľadal. Boh mi dal iné znamenia – dobrých priateľov, ktorý sa mi ozvali (či už darmi, listami, pozdravmi a rôznymi "bunkáčskými" prekvapeniami). Poslal mi ľudí s ktorými som mohol volať. To boli pre mňa nielen symboly Vianoc, ale aj prejavy, že Boh žije skrze lásku. A mal som na to všetko veľa času.

            Žijem na západe. Síce krátko, ale žijem. Niektorí sa boja západu a tejto kultúry, lebo je vraj „zlá“. Báť sa západu môže len ten, kto západ nepochopil. Je pravda, že rozdiel medzi západom (ktorý je tak na Slovensku odsudzovaný) a Slovenskom je veľmi veľký. Je pravda, že je poznačený viacerými tzv. pokrokovými prvkami, ale nie je zlý. Je iný a jedinečný...

Čo chcem dodať na záver? Možno slová Benedikta XVI., ktorého si veľmi vážim a nikdy som nepochyboval o jeho láske k Bohu. Tu je jeho citát:

„Viera, nádej a láska patria spolu. Nádej sa prejavuje zvlášť v čnosti trpezlivosti, ktorá neprestáva konať dobro ani zoči-voči zjavným neúspechom, a v čnosti pokory, ktorá prijíma Božie tajomstvo a dôveruje mu aj v temnotách. Viera nám ukazuje Boha, ktorý nám dal svojho Syna a tak v nás vyvoláva víťaznú istotu, že je naozaj pravda: Boh je láska! Takto premieňa našu netrpezlivosť a naše pochybnosti v presvedčivú nádej, že Boh drží svet vo svojich rukách a že napriek každej temnote víťazí, ako to jasne ukazujú úchvatné obrazy na konci Apokalypsy. Viera, vedomá si Božej lásky, ktorá sa nám ukazuje na kríži v Ježišovom prebodnutom srdci, vyvoláva aj v nás lásku. Ona je svetlom – napokon jediným –, ktoré stále novým spôsobom prežaruje temný svet a dáva nám odvahu žiť a pracovať. Láska je možná a my sme schopní prežívať ju, lebo sme stvorení na Boží obraz. Uskutočňovať lásku a tak umožniť Božiemu svetlu, aby prenikalo do sveta -, k tomu by som chcel všetkých pozvať touto encyklikou.“ (encyklika Deus caritas est, č. 39)