„Syndróm dvoch ukazovákov“
Tento syndróm, ktorému sa chcem venovať je charakteristický pre oblasť komunikácie a spoločenských vzťahov. Zaradil by som ho do kategórie ťažko špecifikovaných chorôb, pre ktoré je ťažko učiť počiatočnú príčinu.
Ako sa prejavuje? Jednoducho – môžete si to skúsiť aj sami (ale prosím krátkodobo, lebo čím dlhšie to budete skúšať, tým ťažšie sa s toho budete dostávať).
Vystrite ukazováčiky oboch rúk a ostatné prsty „zatvorte“ do päste. Akoby ste na niečo chceli ukázať. Keď ich máte pripravené nasmerujte ich oba na svoje uši. A keď ich máte namierené na uši, tak tie uši pekne zaštupľujte. (Nebojte, ešte netrpíte syndrómom. Zatiaľ máte len vonkajšie „príznaky“ – horšie sú tie vnútorne.) Ak ste to urobili správne nemali by ste nič zo svojho okolia počuť. Ak počujete, zatlačte silnejšie.
Čo to spôsobuje?
1. nič nepočuť – hovoriť však možno čokoľvek a komukoľvek
2. monológ je možný – dialóg prakticky nemožný
3. žiadne nové informácie – iba pri dobrej viditeľnosti a pozornosti (často býva ovplyvnená syndrómom dvoch ukazovákov, ktorý spôsobuje, že „vnútorný“ zrak je zhoršený – takmer nulový)
4. aj keď vonkajšie prejavy spôsobujú praktickú hluchotu, nemá to nič spoločné so sluchovým postihnutým; okrem toho posunkový jazyk sa nedá použiť – ruky sú zamestnané
U koho sa to vyskytuje?
Ťažko predvídať. Podľahnúť tomu môže úplne, ale úplne každý. Zaujímavosťou však je, že sa tento syndróm vyskytuje primárne v oblastiach kde sa vyskytujú „nadriadený“ a „podriadený“.
Často kráť je podozrievaný z choroby ten, ktorý ňou netrpí, pritom ukazováky jasne ukazujú na miesto kde sa vyskytuje problém.
Liečba?
Veľmi náročná. Najjednoduchšia by bola liečba zrkadlom. (Postaviť nakazeného pred zrkadlo – aspoň na 1 mesiac do samoty.) Čo je však dôležité je možná, ale zdĺhavá a vyžaduje si trpezlivosť a ochotu. Ako veľa chorôb aj tu pomôže láska k nakazenému. Inak to nepôjde.
Komentáre
Zverejnenie komentára