Fascinácia a interakcia
Mám skúsenosť s tým, že keď niekomu poviem s kým sa stretávam tak zostane fascinovaný. Niekedy si takmer pripadám ako exotická atrakcia. Napriek tomu v spoločnosti hovorím o tom, že sa stretám s nepočujúcimi. Má to aj pozitívny prínos. Veľa ľudí mi pomohlo posunúť sa k novým možnostiam. Zároveň si uvedomujem, že je dôležité hovoriť o tejto subkultúre, pretože je nám „majoritným“ členom spoločnosti neznáma.
Keď sa totiž povie „nepočujúci“ - nie je to také jednoznačné. Veľa ľudí si predstavuje, že je to človek, ktorý nepočuje a nerozpráva. V tom lepšom prípade si myslia, že treba s ním hovoriť posunkovou rečou. Naopak, niektorí si neuvedomujú, že niektorí nepočujúci nepotrebujú posunkový jazyk, aby sa s niekým dorozumeli. Dokonca na nepočujúcich netreba kričať, aby počuli. Je to jednoducho omnoho pestrejšie.
Taktiež ja tu „v novej kultúre“ si uvedomujem, že musím byť pozorný. Nenechať sa niečím len tak fascinovať. Áno, fascinácia patrí k životu a je jeho nevyhnutnou súčasťou, ale mala by byť doprevádzaná aj súdnosťou – istým racionálnym úsudkom.
Je dobré všímať si pozitíva novej kultúry. Ak chce človek spoznať novú kultúru, tak by ju nemal iba obdivovať, ale mal by s ňou aj komunikovať. Vytvárať s ňou vzťah. Počas tohto dialógu môže vzniknúť nedorozumenie, príp. kríza. A možno aj boj. Vtedy sú dve možnosti. Buď bude človek robiť všetko preto, aby znovu naštartoval, alebo to všetko vzdá. Tomu sa už povie iní level.
Málo kto je totiž ochotný zanechať svoj starý spôsob života a ísť do neznámych vôd. To si totiž spoznávanie nových kultúr vyžaduje. Mohli by sme to nazvať takou nejakou interkulturálnou adaptáciou. Nielen telo sa prispôsobuje, ale aj rozum prichádza na nové miesta. Každý človek to pozná – keď bol na peknom mieste, ktoré ho oslovuje... rád naň spomína... a niekedy až tak, že mu uniká realita. Alebo napr. študent - odíde na internát. Cestuje 5 hodín. Ale jeho rozum je stále pri rodičoch. Telo je už o 500 km inde, v inom prostredí, ale myseľ je stále doma. Bojí sa zanechať a stratiť „istoty“. A pritom nová kultúra ich vie ponúknuť tiež. V inej podobe, ale vie. Veď aj tam vyrastajú a žijú ľudia.
Mohli by sme povedať, že skúsenosť tohto nového života a nových istôt je za jedným múrom. Iba jedným. A to tým, ktorý je v našom srdci (či rozume). Nebojme sa ísť do nových skúseností a nechať sa viesť tými „inými“. Naozaj sa aspoň trochu adaptovať. Vôbec pri tom nemusíme zabudnúť a zavrhnúť naše tradície a zvyky. Môžeme ich pekne ponúknuť a prepojiť s novou kultúrou.
...nech žije sloboda... sloboda prijať niečo, čo tiež patrí do Božieho plánu...
...do toho plánu, ktorý ma fascinuje už niekoľko rokov a v ktorom nie som len pasívnym pozorovateľom, ale aj aktívnym spolutvorcom...
... teraz si skúste spomenúť na niečo z vášho života, čo vás ťaží... skúste sa na to pozrieť z optiky novej skúsenosti, novej „kultúry“....
Komentáre
Zverejnenie komentára