Otupenosť
Dnes som čítal slovenské noviny - viaceré. Nebudem hovoriť aké, lebo niektorí mi hneď budú oponovať, že ich nemám čítať. Čo som sa však dočítal?
Nič. Aspoň nič z toho, čo som hľadal. Dnes je pápež v Libanone – správa o ktorej píšu svetové média. U nás? NIČ.
Dnes je štátny sviatok (zatiaľ a dúfam, že bude naďalej) patrónky Slovenska a púť v Šaštíne – na web stránkach novín – NIČ. (Overujem o 19.30 – stále nič, ale je tam toho o Číne a Jamajke a športe dobludu) Takže niekto z novinárov sedí pri PC – tí, čo by mali písať o púti, alebo pápežovi, asi čakajú na škandál, aby sa oplatilo písať ... a to nečítam bulvár).
Prečo o tom píšem? Lebo mi to pripadá, ako taká otupenosť. Nie jednotlivca, ale celej spoločnosti. Sme nejaký vychladnutí. Strácame dych a strácame súdnosť. Aby som sa netváril ako výnimka musím priznať, že ja sám ju tiež hľadám – tú súdnosť. Ten pohľad na realitu. Ako tak totiž chodím cudzím svetom všímam si ich spôsob života. V niečom je iní. Nie horší, nie zlí, alebo lepší. To nie. To ja nechcem súdiť. Len si jednoducho všímam. A snažím sa hľadať, čo nové by som sa mohol naučiť, aby som bol viac „živší“ a reálnejší.
Človek sa učí celý život. Napríklad učí sa rovnosti. Vyžadujú si to teraz rôzne skupiny. V Španielsku Katalánci, v NRSR registrované partnerstvá, medzi školami univerzity... a pritom nevieme pochopiť základnú ľudskú rovnosť, že nie sme si vo všetkom rovní. Jednoducho je to tak.
Ako som tak hľadal v tieto dni niečo v PC som našiel toto od p. Laurinca z Trstenej:
„Ak chceme hovoriť o rovnoprávnom postavení žien a o spravodlivosti aj v sexuálnej oblasti musíme priznať, že muži vstupujú do tohto procesu v plnej, prirodzenej a neporušenej hormonálnej výbave, kým u žien to tak nie je.
Ženy preberajú na seba zodpovednosť za "bezpečnú" sexuálitu aj za cenu straty svojho zdravia alebo života a za cenu zníženia alebo straty plodnosti. Je to o to horšie, že zdravie budúcej generácie a ľudská reprodukcia bude závisieť predovšetkým od zdravia našich žien-matiek, telo ktorých je miestom začiatku, vývoja a zrodenia nového života.“
Tu je základ našej otupenosti. Pohľad a postoj k životu. Tomu sa musíme naučiť – hľadieť na život ako na veľký dar. Nech sme akýkoľvek a kdekoľvek.
A keďže nie som pesimista, a parafrázujem slová veľkého teológa Karla Rahnera, ktorý sa vyjadril asi takto nejako: Keď pozeráme na oheň, ako zhasína, vidíme veľa popola a je nám ľúto za ohňom. Namiesto toho by sme mali nájsť pod vrstvou popola horúce uhlíky, aby sme aspoň niečo zachránili a rozložili nový oheň.
Komentáre
Zverejnenie komentára