Úvaha nad odchodom
Ako som sa „lúčil“ zo Slovenskom, som čoraz častejšie uvažoval nad tým, prečo musí človek opustiť ľudí, ktorých má rád. Veď keď môže človek prežívať krásne vzťahy je to niečo povzbudzujúce a obohacujúce jeho život. Je to dôvod ďakovať Bohu a oslavovať ho za dar priateľstva a dar lásky. Tak prečo toto všetko musí opustiť ak „chce ísť ďalej“ ?
Práve skutočnosť prítomnej túžby človeka ísť niekam ďalej ma vyrušuje. Prečo ide človek na miesta kde nemôžu ísť ostatní s ním? Je to pre neho naozaj tak dôležité?
Je náročné prežívať chvíle o ktorých som sníval a po ktorých som túžil. Bijú sa vo mne dva prúdy myšlienok. Prvý chce ísť dopredu za cieľom a ten druhý by sa najradšej vrátil za tým, čo už bolo vybehané t.j. isté.
Pochopil som, že ak chcem niečo naplniť, mal by som sa pokúsiť urobiť všetko preto, aby som sa posunul. O to viac, ak dostanem k tomu príležitosť a možnosť. Táto príležitosť je úzko spojená zo zodpovednosťou, ktorá by mala byť odplatou za prejavenú dôveru od Boha a tiež od ľudí. Istým spôsobom to vo mne vyvoláva spomienku na knihu od Otca Jeronýma z názvom „Možnosti a melódie.“ Ak sa človek nesústredí na svoje možnosti nedokáže vydať zo seba žiadnu melódiu. Tieto možnosti vložil do nás dobrý a láskavý Boh. Iným spôsobom je to podobenstvo o talentoch.
V konečnom dôsledku sa človek vždy môže vrátiť. Nebude to možno to, čo bolo, ale nikde nie je zaručené, že by to zostalo stále tak isto, keby človek zostal doma. Nielen vzťahy sú dar od Boha, ale aj nové zážitky a svet, ktorý môžem spoznávať. Moje šťastie by však nebolo skutočné, ak by som ho nemal s kým zdieľať. A ja ho mám s kým zdieľať – nie z anonymným internetom, ale s tebou, ktorý tieto slová práve čítaš.
Prajem ti, aby aj tvoje kroky na tejto Zemi viedol Boh, práve tam, kde práve teraz kráčaš...
Komentáre
Zverejnenie komentára