Prva lastovicka

ODCHOD

Začiatky v Belgicku sú naozaj očisťujúce od Slovenska. Aj spojenie cez net je obmedzené. Takže občas sa cítim ako to napísal Carlo Caretto – že žijem v púšti uprostred mesta. Dnes sa chcem podeliť o počiatočné skúsenosti – preto to bude aj trochu dlhšie. (2,5 x A4)

FOTO: www.picasaweb.google.sk/felix.ofm/belgicko01

Môj odchod zo Slovenska bol čisto študijne symbolický. Krajinu som totiž opúšťal presne 1. septembra, čo za oných čias bol pre nás začiatok školského roka. Let bol pre mňa prvý a preto aj zaujímavý. Cítil som sa ako malé dieťa, ktoré sa dostáva do krajiny zázrakov. Aj napriek nočnému letu bolo čo obdivovať. Veď naša Zem je vysvietená nočnými svetlami miest a dedín. Leteli sme vo výške 11 600 metrov rýchlosťou okolo 900 km/h. Vonku bola riadna „kosa,“ lebo tam bolo 50 stupňov pod nulou.

Svoju krásu ukázala belgická krajina už za noci. Z výšky bola rozpoznateľná pre svoju tradične hustú a vysvietenú cestnú sieť. Dokonca na privítanie som uzrel z výšky aj ohňostroj. Na letisku som sa stretol s mojimi známymi zo Slovenska. Katka, Ivka a Laci sa postarali o môj začiatok v Belgicku. Aby ten prechod nebol až tak šokujúci. :)

NEDEĽA

V nedeľu sme išli na tradičný trh historických a starožitných vecí. Pri pohľade na ponúkané veci som si spomenul na všetky veci, ktoré som vyhodil pri mojim balení ako zbytočné, pretože tu by sa dobre ponúkali a zaiste aj predali. Taktiež sme mali možnosť vidieť zaujímavé stavby a peknú panorámu mesta Brusel. Potom sme potúžili naše telá dobrým jedlom a vínkom v domácom prostredí Ivky a Laciho.

K večeru sme sa vybrali na svätú omšu k dominikánom. Samozrejme, keďže sme boli v Bruseli bola po francúzsky. Ale bola aj v iných jazykoch. Internacionálnosť sa v tomto meste nezaprie. Čo som si uvedomil až večer, že v Belgicku zapadá slnko neskôr ako na Slovensku. Je to dané tým, že je tu stále rovnaké časové pásmo, ako u nás aj keď je to o nejakých 1200 km západnejšie.

PONDELOK

Pondelok som strávil viac menej sám. Kamaráti išli do práce a ja pozrieť sa po meste. Predovšetkým som hľadal miesto, kde by som sa mohol pripojiť k sv. Omši.

Večer sme cez internet našli dve miesta. Vybral som si prvé - College St. Michele, pri okruhu Montgomeri. Po príchode na toto miesto som zistil, že je to Jezuitské kolégium. Keby som to vedel, tak si dopredu zistím ako sa volá kňaz, ktorého mi odporúčala archeologička Ivana z Katarínky, ktorá sa s ním stretla v Ríme. Aj som rozmýšľal, že jej napíšem SMS. Ale potom som to nechal tak, že však sa do Bruselu plánujem vrátiť. Sv. omša mala byť po francúzsky a mal ju slúžiť kňaz, ktorého meno mi nič nehovorilo.

Do sakristie prišiel starší pán. Predstavil som sa. Na moje prekvapenie začal na mňa hovoriť po rusky. Spýtal som sa na jeho meno. On na to, že Claude Robinet. Všetko mi bolo jasné. Spýtal som sa, pre istotu, či pozná Ivanu zo Slovenska. On, že áno. Tak som doplnil, že ja som ten kňaz, o ktorom mu písala. Nakoniec sme mali sv. omšu spoločne. Iný kňaz neprišiel aj keď na rozpise bolo iné meno. Toto naše stretnutie bolo Bohom riadené, lebo takto jednoducho by sme sa asi tak skoro nestretli.

K večeru som sa s pomocou Laciho a jeho auta presunul som Leuvenu. Miesta, ktoré sa stalo na takmer 5 mesiacov mojím domovom. Je to 30 km od Bruselu. Obyvateľov je tu 97 000. Katolícka Univerzita na ktorej sa chystám študovať, bola založená v r. 1432, pápežom Eugenom IV. V súčasnosti ju navštevuje viac ako 40 000 študentov.

Ulicu a dom, kde bývajú naší bratia františkáni sme našli veľmi rýchlo. Pred dverami nás čakal P. Walter. Na pohľad vyzerajúci ako Ernest Hemingway. Bradatý, šedivý, 78 ročný, ale duchom mladý muž. Ďalšími členmi komunity sú Daniel (70 rokov) a Willy (66 rokov). Skvelá partia. Ku komunite patria ešte dvaja bratia, ktorí sú v tomto čase mimo Belgicka.

Potom ako ma P. Walter oboznámil z domom a programom, zaujal som svoju dočasnú izbu. Okrem nej som dostal k dispozícii aj „študovňu.“ Je to miestnosť v ktorej mám študovať – to aby ma nelákala posteľ k spaniu a leňošeniu. :)

Každý večer o 21.00 sa bratia stretajú s spoločnému posedeniu. Tak tomu bolo aj v tento môj prvý deň. Odovzdal som im malé dary zo Slovenska a po poháriku dobrej Demäňovky sme išli o 22.00 spať.

UTOROK

            Hneď druhý deň som mal možnosť spoznať celú flámsku provinciu. Pre nezainteresovaných – Belgicko sa delí na tri oblasti – Valónsko (juh), Flámsko (sever) a Brussel, ktorý je taktiež samostatná „oblasť“. Leuven sa nachádza vo flámskej časti, ktorá hovorí „dialektom“  holandského jazyka. (Čo je pre mňa super, aj keď flámščine nerozumiem, mám veľkú výhodu, pretože flámi sú ochotní viac komunikovať v angličtine ako valóni hovoriaci francúzky.)

Išli sme do Hasseltu, kde sa flámsky františkáni stretli spolu s bratmi z Holandska. Tieto dve provincie čaká v blízkej dobe právne zlúčenie. V oboch provinciách už dlhý čas nemajú nové povolania a vekový priemer sa pohybuje okolo 78 rokov. Pritom v oboch provinciách je viac ako 150 bratov. Je to smutná realita. Ja som celé toto stretnutie vnímal ako reflexiu môjho duchovného života. Situácia na Slovensku je totiž iná. Vekový priemer nás bratov v našej slovenskej provincii je niečo okolo 40 rokov pri počte 75 bratov. Zaujímavosťou tohto stretnutia bolo, že na viacerých bratoch nebolo cítiť ich vek. Čo však rozhodne bolo cítiť bol iný prístup k duchovnému životu.

STREDA a ďalšie dni

            Konečne som sa pustil do registrácie a oboznamovania z mestom. Spolu s P. Willym sme svižným krokom prebehli mestom. Ukázal mi hlavné orientačné body a zároveň mi ukázal kde nájdem potraviny z ktorých si aj ja budem môcť niečo kúpiť. Celkom skvelé, pretože hľadať v tomto tak spletitom meste niečo mi pripadá ako hľadať ihlu v kope sena.

Netradične je tu v Leuvene viac ako 25 stupňov a ešte stále nepršalo. Takže aj ulice sú plné ľudí a parky ani nehovorím. A bicyklov? Tých je tu „dobludu“. Skvelé sú aj služby pre cyklistov. Tomu by sa malo učiť nejedno mesto na Slovensku. A hlavne zmeniť v našich hlavách to, že všade musíme ísť autom. Napríklad vo vedľajšom vchode nášho domu je „parkovisko“ pre bicykle a kočíky. Všimol som si, že niektoré neboli počas dňa zamknuté. A ani ich nikto nestrážil. A to sme v centre mesta, kde chodí veľa ľudí.

            Samotné mesto je veľmi krásne. Má v sebe ukrytú bohatú históriu. Zaujímavé je, že miestna univerzitná knižnica bola 2x úplne v ruinách vďaka dvom svetovým vojnám. Dnes stojí znovu a je v nej viac ako 1 000 000 (slovom: milión) kníh. Mám čo robiť. Nezradiť a nepremárniť takúto možnosť... Snáď to zvládnem. Školské aktivity mi začnú 17. septembra a škola až 25. septembra. Ale mám čo robiť s angličtinou. Tak idem makať, nech nerobím hanbu.

            Pamätám na vás v modlitbách.

PS: Je skvele mať kamarátov aj v Belgicku. Vďaka za dnešnú návštevu Ivke, Lacimu a Katke.