Raz dávno v cudzej krajine išli dvaja muži lesom. Po dlhšej chôdzi mladší z nich povedal: „Brat Jordán, môžeme prosím zastaviť. Potrebujem si odpočinúť.“
Starší s nich sa usmial a povedal: „Samozrejme, sadnime si. Bude to určite dobré pre teba, je tu jemný a čerstvý vzduch.“
Sedeli v tichu. Príroda okolo nich ožívala. Bola jar a všetko na okolí sa preberalo zo zimného spánku. Kvety vyrastali zo zeme a hľadali slnečné lúče, srnka sa sýtila mladými zelenými výhonkami, vtáky poletovali sem a tam. Radosť byť v tejto chvíli na tomto mieste. Slnko však svietilo čoraz slabšie. Blížil sa večer. Mladší sa postavil a s úsmevom na perách povedal: „Brat Jordán, treba sa nám pobrať. Krajina je pred nami.“
Starší sa pozrel na kvet, ktorý bol pred ním a povedal: „Brat Timotej, vidíš tento kvet? Rastie, vonia, robí radosť a pritom je taký malý, slabý a ľahko zraniteľný. Stačí, aby silnejšie zafúkal vietor a je po ňom. A predsa si myslím, že tu rastie pár rokov, znova a znova. Páči sa mi toto miesto. Je tu pokoj. Je tu krásna príroda, upokojujúci zvuk potôčka, požehnaná príroda. Čo by si povedal, keby sme sa tu usadili. Krajina je síce pred nami, ale treba sa do nej pripraviť.“
Nastalo ticho. Brat Jordán si sadol a zahľadel sa na kvet. Po krátkej chvíli prehovoril brat Timotej: „Myslím, že tu bude dobré miesto. Tu si budeme môcť postaviť prístrešie a môžeme tu zotrvať nejaký čas.“
Čas plynul, príroda sa rozvila, zver si zvykla na nových obyvateľov. Život v lese sa veľmi nezmenil. Začalo sem však chodiť viac ľudí, lebo chceli poznať tajomstvo o ktorom sa veľmi často hovorilo po celom okolí. Nič zvláštne však neobjavili.
Raz jeden mladík prichádzal do lesa popri potôčiku malým chodníčkom z kamenia. Pristavil sa pri malom kvietku a zahľadel sa naň. Kvet žiaril v slnečných lúčoch. Tu šiel okolo starý brat Timotej. „Je krásny, však?“ Mladík neodpovedal, iba sa usmial a pohladil kvet. Brat Timotej chorľavo zakašlal. „Vieš, tento kvet je veľmi malý a slabý. Stačí, aby zafúkal silnejší vietor a môže byť po ňom. Je zraniteľný a predsa je tu. Rastie iba tu a tamto pri tom kríži. Robí mi veľkú radosť. Vždy keď sa pozriem na jeho krásu pripomenie mi Krajinu plnú podobných kvetov. Je malý a pritom je krajší ako ktorýkoľvek iný kvet. Nezaberá veľa miesta, ale myslím, že toto miesto by bez neho bolo prázdne. Slnko mu praje a jeho krása je vďaka nemu väčšia.“
Nastalo ticho. Brat Timotej sa krivkajúc pobral smerom k prístrešku. Bolo už iba počuť jeho chorľavý kašeľ keď sa mladík zdvihol od kvetu. Slnko zapadalo a vtáci štebotali pestré melódie. Mladík s úsmevom kráčajúc k prístrešku zbadal, že za stromom prebehla srnka. Išiel však za svojim cieľom.
Komentáre
Zverejnenie komentára