„Láska k ponížene hľadanej pravde patrí k tým veľkým hodnotám,ktoré dokážu aj dnes spájať ľudí z rôznych kultúr.“Ján Pavol II.
Úvod
Pre kresťanov je viera Boží dar. Je to milosť a teologálna čnosť, ktorou veríme v Boha (KKC 1814). Boh túto vieru dáva, pretože je jediným pôvodcom, dôvodom a predmetom. Človek na základe tejto viery dúfa v Božiu existenciu a snaži sa ho milovať pre neho samého (KKC 1840).Zamyslíme sa v tejto práci nad vplyvom viery v živote človeka, a na jeho porozumenie životných hodnôt. Toto porozumenie by malo viesť k jednote rôznych kultúr.
Viera a neveriaci
V spoločnosti bolo, je a bude stále dostatok ľudí, ktorí o sebe tvrdia, že sú neveriaci. Vyhlasujú, že neveria v Boha a dokonca niektorí idú do takých extrémných tvrdení, že neveria v nikoho a v nič. Títo neveriaci sú ľudia, ktorí sa cítia Bohom oklamaní, nenaplnení alebo jednoducho, život im funguje aj „bez Neho“.
Oklamaní aj verili v Boha, ale stala sa udalosť, ktorá otriasla ich (pravdepodobne slabou) vierou. Mohli to byť rôzne životné situácie napr. choroba, strata blížneho či pohoršenie. Ale je správne veriť iba vtedy, keď je všetko fajn?
Nenaplnení chceli jednoducho do svojej schémy a predstáv o svojou živote zatiahnúť aj Boha. Chceli si ho stiahnúť „za nohu“ z neba, aby im vyplnil či naplnil ich predstavu. Toto však nefungovalo a preto rezignovali s odôvodneným, že Boh ich nepočuje. Pritom o „hluchote“ by sa dalo hovoriť na druhej strane.
Treťou spomenutou skupinou sú tí, ktorým to funguje v živote aj bez Boha. Sú šťastný a majú všetko čo potrebujú. Ale dokedy? Možno do chvíle, keď si uvedomia, že si vytvorili vlastný hrad na piesku, možno keď im spadne ich babylonská veža, či prejavý sa niekto mocnejší, čo im vezme ich „šťastie“. Potom si možno uvedomia, že šťastie, ktoré budovali bolo iba ich a ostatní okolo nich si ani nevšimli, že sa niečo stalo.
Tieto tri skupinky sú akoby kultúrou, ktorá je z rôznych príčin uzavretá pre Boha. V Boha a Bohu nedokáže veriť, verí však inému. Ľudia z tejto kultúry veria iba sebe, svojím výkonom, majetku (a možno priateľom).Je aj táto viera Božím darom?Áno je. Je to však prirodzený dar, ktorý nás učí životu tu na zemi.Svet, sa však spája v prirodzenom – materiálnom a nadprirodzenom – duchovnom prostredí. Človek verí človeku na základe nejakého poznania. Niečo vie a preto si myslí, že aj v tomto ďaľšom prípade to môže byť tak. Je to výsada človeka, pretože iba človek je schopný naučiť sa logicky rozmýšlať. Táto schopnosť mu napomôže rozlišovať hodnoty a vedie ho k zodpovednosti, dospelosti a koniec koncov nie na poslednom mieste aj k viere.
Viera a veriaci
Prichádzame k bodu, keď si musíme položiť otázku: Kde je teda rozdieľ vo viere?Rahner tvrdí, že „v neviere môže byť najhlbšie skrytá túžba po viere, môže byť anonymnou vierou.“[1] Kto sa na vieru pýta, akoby prejavoval záujem, že chce veriť a je už veľmi blízko. Treba len hľadať a neuspokojiť sa s polopravdou. Treba hľadať a skúmať pravdu, ktorá je cestou k viere. Je jasné, že objavenie pravdy je iné ako uverenie pravde. Objaviť môžeme na základe našej snahy a rozumu. Uveriť môžeme pravde, ktorá nám je predložená. Čo je však pravda? Existuje vôbec pravda? K tomuto nám treba zapojiť náš rozum. Veľmi pekne to rozvynul pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Fides et Ratio (FR). Pápež tu poukazuje na stále zdokonaliteľné poznanie, ktoré nás má priviesť k správnemu chápaniu Písma a Zjavenia. „ Je teda potrebné, aby prijaté a vlastným životom sledované hodnoty boli pravé, lebo len pravé hodnoty môžu zdokonalovať osobu realizovaným jej priridzenosti. Túto pravdivosť hodnôt človek nachádza nie uzatváraním sa do seba, ale otváraním sa pre jej prijatie aj v rozmeroch, ktoré ho presahujú“ (FR 25).
S tohto vyplýva, že iba otvorený človek, ktorý skúma pravdu najlepšie rozvíja svoj vzťah k Bohu. Ďalej môžeme usúdiť, že k tomuto počinu ho mohla viesť iba viera. Viera v to, že dosiahne niečo lepšie, niečo hodnotnejšie a čo ho privedie viacej ku skutočnej pravde, k Bohu. „Samo poznanie Boha vo všeobecnosti ešte nestačí na to, aby sa absolútne určil obsah mravnosti. V momente konkrétnych rozhodnutí rôzne koncepcie Boha logicky privádzajú k rôznym typom mravnosti.“ [2] Preto jedinou normou pre nás je Ježiš Kristus, samozjavujúci sa Boh, ktorý pozná Otcovu vôľu. Sväté Písmo, ktoré hovorí o Bohu nie je jediným prostriedkom poznania Boha a jeho zjavenia. Tiež v prírode sa Boh zjavuje. Príroda má jasné prejavy. Všetky sa dajú zdôvodniť fyzickými, či inými vedeckými skúmaniami. Je však hranica kde veda končí. Tu si môžeme pomôcť vedeckou filozofiou, ktorá nám pomôže v rámci rozumových možností poukázať na prvotné príčiny všetkého prírodného diania. Kresťanská viera potrebuje filozofiu, aby pochopila samu seba, aby pochopila múdrosť národov. Z druhej strany, filozofia aj je napojená na vieru v osobe veriaceho, nachádza objasnenia, pričom nestráca svoju vlastnú autonómiu. „Keby teológ odmietal poslúžiť si filozofiou, riskoval by, že bude robiť filozofiu bez toho, aby si to uvedomoval, a uzavrel by sa do štruktúr myslenia, málo vhodných na chápanie viery.“ (porov. FR 23) Preto sa veriaci človek charakterizuje dôverou a láskou k pravde. Tým, že nachádza dôveru v Bohu, má aj otvorené srdce na nové veci a udalosti. Týmito udalosťami môžu byť aj udalosti, ktoré ho presahujú a ktoré možno hneď nechápe.
Veriaci vs. neveriaci ?
„Moderný človek často pohŕda vierou a zjednodušene vyhlasuje: Veriť znamená nevedieť.“[3] Takto sa moderný človek dostáva v sebe do rozporu, pretože on chce všetko vedieť. Je to však nepresné tvrdenie. Viera nám dopomáha k poznaniu, ktoré je mimo skúsenosti. Človek ak sa nedostatočne venuje skúmaniu pravdy, môže veľmi ľahko upadnúť do jednostrannosti, bludárstva a do poveri. Nechceme začať tvrdiť, že všetko čo neveriaci povedia a vedia, že je zlé. Nie, práve naopak. Musíme si tiež ako oni uvedomovať, že veci ktoré poznáme nemôžu ísť proti rozumu. Viera však nikdy nejde proti rozumu. A tu je rozdiel, lebo sa dostávame do bodu, kde je hranica medzi neveriacim a veriacim. Kým neveriaci rezignuje na ďalšie skúmanie, lebo nevidí za hranicu skúmaného, veriaci povie, že ide ďalej, lebo sa neuspokojí s polovičnou pravdou. Ide ďalej aj za cenu toho, že ho to bude presahovať, že ho to môže prekvapiť, či dokonca, že to môže zničiť jeho „pravdu“. Preto „každá spoločnosť, ak sa nechce zničiť znútra, musí zabezpečiť spravodlivý spoločenský poriadok.“[4] Kto je však schopný zachovať poriadok? Je to človek, ktorý sa bojí o svoju pravdu, alebo ten ktorý túži po pravej a hlbokej pravde? Tieto otázky môžu byť veľmi zarážajúce, ale môžu nás priviesť aj k ďalšiemu kroku v našom hľadaní odpovede na to čo viera dokáže. Viera dokáže spojiť rôzne kultúry. Nie je to filozofia, nie je to politika a nie je to ani materiálne zabezpečenie. Filozofia, politika, materiálne zabezpečenie nám síce pomáhajú, ale ak nemáme vieru v to, že to bude lepšie k čomu by to viedlo? Viera v pokrok nemôže skončiť iba na prirodzenej úrovni. Musí prekročiť samú seba. Musí mať pevný a nemeniaci základ. Týmto základom je kresťanský Boh, ktorý ponúka dôstojnosť a úctu k životu. To je v dnešných časoch veľmi potrebné, lebo kultúra smrti, ktorá propaguje voľnosť a neviazanosť k hodnote ľudského života, by nás nedoviedla ani do ďalšieho storočia. Viera je základom všetkého porozumenia, lebo nám dáva ústretovosť voči tým mnohým názorom, ktoré by nás možno mohli rozdeliť. Aj v minulosti sa stalo, že mnohí sa odvolávali na vieru a pritom ničili to cenné spoločenstvo ľudskej rodiny. To však nevedie k ničomu, lebo to vedie iba k bohatstvu a spokojnosti jednotlivca. Lenže mi musíme hľadať šťastie a naplnenie pre celé spoločenstvo ľudskej rodiny ako nás tomu učí Ježiš Kristus vo svojom zjavení a k čomu sa vo svojich dokumentoch odvoláva aj II. vatikánsky koncil.
Záver
Viera nie je niečo abstraktné. Je to síce ťažko uchopiteľný a ťažko pochopiteľný skutok a prejav človeka. Je to však záležitosť, ktorá musí jednoznačne prechádzať do praktických prejavov. A jedným s týchto prejavov je aj vzájomné porozumenie a rešpektovanie. Rešpektovanie jednotlivca, ale zároveň rešpektovanie absolútnej pravdy, ktorú máme všetci hľadať, skúmať a prijímať.
[1] KRENZER F.: Zajtra sa bude opäť veriť, Dobrá Kniha, Trnava 1997, s. 84
Komentáre
Zverejnenie komentára